Prvorepubliková škola vojenského noža

Autor: Roman Hliva | 7.3.2018 o 17:46 | (upravené 18.4.2018 o 8:10) Karma článku: 4,37 | Prečítané:  123x

Zákopové vedenie vojny [prvej svetovej] prinieslo renesanciu použitia noža v armáde. Naši dedovia, pradedovia nôž/dýku šikovne ovládali.

Tí, ktorí bojovali v Taliansku či na ruskom fronte, opisovali boj zblízka muža proti proti mužovi v zákopoch takto: "Veliteľ dal povel k útoku. Pod smrtiacou paľbou pušiek, guľometov, mínometov sme prekonali územie nikoho a skočili do úzkeho nepriateľského zákopu. Strelné zbrane sme už nestačili nabiť a tak sa protivník musel zneškodniť pažbou pušky, nasadeným bodákom, nožom či skrátenou dôstojníckou šabľou. Bol to vždy neľútostný boj." Nôž sa stal blízkym priateľom každého vojaka, používal ho prakticky stále, v boji, pri otváraní konzervy, čistení fajky či budovaní zákopu.

Pugnale
V roku 1917, v Taliansku, vznikli dobrovoľnícke jednotky zložené z Čechov a Slovákov. Česko/slovenské légie bojovali proti Rakúsko - Uhorskej armáde [a i proti svojim krajanom] najmä v bitke na rieke Piava a pri Doss Alto. Legionári mali vo výzbroji útočný nôž "pugnale". Výuku ovládania noža "pugnale" viedli inštruktori šermu a boja zblízka jednotky "Arditi". Tak sa nazývala [odvodené od talianskeho slova "ardire", v preklade odvaha] útočná/špeciálna jednotka talianskej armády, ktorej taktickou úlohou bolo prelomiť nepriateľské obranné línie na zabezpečenie širšieho postupu pechoty. Pugnale je vyobrazený na rubovej strane zástavy 39. streleckého výzvedného pluku légií. S návratom legionárov domov sa, po skončení prvej svetovej vojny, dostal pugnale aj na naše územie. Ich bohatá zbierka sa nachádza vo vojenskom múzeu v Prahe. Na jar roku 1919, v "bitke na nože" pri komárňanskom moste, proti vojakom armády Maďarskej republiky rád, bol pugnale [podľa dobového svedectva] použitý legionármi v bojovej akcii.

Útočný nôž vz.1917
Nôž, ktorý bol zaradený do výzbroje Rakúsko - Uhorskej armády na konci prvej svetovej vojny a ktorý sa vyrábal vo východoslovenskej obci Štós, je v odborných publikáciach označený ako "Útočný nôž rakúsky vzor 1917" a je špecifikovaný takto: "Čepeľ jednosečná priama, so stredovým hrotom a falošným ostrím. Rukoväť drevená, črienková, upevnená troma železnými nitmi. Priama železná záštita. Pošva železná, na vnútornej strane pútko pre závesník." Útočný nôž vz.1917 sa stal [neoficiálnou] súčasťou i výzbroje československej armády, až do roku 1939.

Škola vojenského [útočného] noža
Po vzniku [tento rok si pripomíname sté výročie] prvej Československej republiky bolo použitie útočného noža [na základe bohatých skúseností zákopových šarvátok prvej svetovej] zaradené do armádneho výcviku. Mal som možnosť sa zoznámiť s vojenskými príručkami [vydanými v 1920 - tych rokoch] belgickej, francúzskej i československej armády a môžem potvrdiť, že "prvorepubliková" inak povedané "česko/slovenská škola vojenského noža" bola originálna a na vysokej úrovni. Teória tejto školy, ktorá vznikla ako spojenie francúzskeho a talianskeho vplyvu, bola "šermiarska", vychádzala zo šermu kordom/šabľou. Obsahovala streh, zmeny postoja, body, seky, kryty, protiútoky, použitie noža proti iným zbraniam [poľnej lopatke, bodáku a puške s nasadeným bodákom].

Útok - charakter použitia vojenského noža je útočný, založený na útoku/protiútoku z krátkej alebo dlhej vzdialenosti. Útoky z krátkej vzdialenosti boli spravidla kombináciou odrazu [šermiarske "battement"] či kopanca alebo hodenia piesku/zeminy či predmetu [napr.prilby] do tváre protivníka, slúžiacich k otvoreniu protivníkovej obrany, a bodu/seku noža k zasadeniu rozhodujúcej rany do nekrytej časti tela. Rana nožom sa uskutočnila až po neutralizácii ruky protivníka držiacej zbraň úchopom a priblížení do jeho tesnej blízkosti. Z dlhej vzdialenosti sa zasahoval protivník predbodom/predsekom [šermiarske "inquartata" či "passata soto"].

Protiútok [odbod/odsek] bol vykonaný okamžite po kryte - vonkajšom, vnútornom a vrchnom [šermiarske "tierce, quarte a quinte"]. Využíval fakt, že útočník je najviac zraniteľný tesne po uskutočnení vlastného útoku.

Body sa viedli do oblasti tváre, hrudníka a brucha, seky [vonkajšie, vnútorné, bez náprahu, s náprahom] do hlavy, krku a ruky. Použitie noža bolo v čs.armáde súčasťou výcviku boja zblízka [nazývaného "boj zblízka - sebaobrana"], výcvik väčšinou viedli veteráni česko/slovenských légií vo Francúzsku a Taliansku obdobia prvej svetovej vojny.

Boj zblízka - sebaobrana
Významnou súčasťou výcviku boja zblízka čs.armády bolo použitie zbrane - revolver, puška s nasadeným bodákom, šabľa, nôž/bodák, krátka palica a poľná lopatka, i neozbrojený boj - anglický/francúzsky box, zápasenie a jiu -jitsu. Boj zblízka sa cvičil ako "vojenský" telocvik, ktorý se delil na základný, ranný a poľný. Telocvik základný se týkal najmä výcviku nováčikov, ranný telocvik sa cvičil každý deň [trval pol hodinu]. Poľný sa v rámci čaty striedal v týždni so základným a v rámci roty prevládal úplne [dvakrát týždenne po jednej hodine]. Do telocviku základného a ranného bol zaradený neozbrojený boj - box, zápasenie a jiu - jitsu. Súčasťou telocviku poľného bol kompletný boj zblízka - sebaobrana [i nôž]. Výcvik bol minimalistický, založený na uprednostnení kvality nad kvantitou, je lepšie ovládať minimum techník dokonale, ako veľké množstvo povrchne. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa výcvik boja zblízka čs.armády presunul do zahraničia, najmä do do Veľkej Británie.

"Zákerná" forma školy vojenského noža
Výuka boja zblízka vo Veľkej Británii prebiehala podľa britského modelu, výcvik parašutistov vychádzal z metodiky "tiché zabíjanie" útočných oddielov "Commandos". Preto nastáva posun od "šermiarskej" podoby čs.školy vojenského noža k "zákernej", kde použitie bolo zamerané na likvidáciu stráže. Platilo vždy jediné pravidlo, usmrtiť strážneho tak rýchlo, aby nestihol vykríknuť. Nožom/dýkou sa útočilo najčastejšie zozadu, bodnutím do krku alebo obličky. Súčasťou výuky bol i hod nožom, z normálneho uchopenia v dlani, hrotom vpred. Výhodou tohto spôsobu je, že nevyžaduje dlhodobú prípravu, nevýhodou, že sa nedá účinne zasiahnuť cieľ vzdialený viac než 5 m. "Zákernú" podobu čs.školy vojenského noža používali na území Čiech, Moravy a Slovenska [v období druhej svetovej vojny] predovšetkým príslušníci partizánskeho a protifašistického hnutia odporu, niektorí z nich absolvovali výcvik vo Veľkej Británii. Nesmieme zabudnúť na výsadkárov, členov skupiny Anthropoid, ktorí v roku 1942 uskutočnili atentát na Heydricha.

Čs.škola vojenského noža po skončení druhej svetovej vojny postupne upadá do zabudnutia. V knihe majora Antonína Matrasa "Sebeobrana" z roku 1959 ešte môžeme objaviť "šermiarske" i "zákerné" prvky tejto školy: "Ak útočíme nožom, tak ho držíme v dlani ako kord pri šerme. Tak sťažujeme protivníkovi obranu a sami sme schopní rýchlo meniť smer bodnutia alebo rezu. Najvhodnejšou obranou proti tomuto spôsobu je predísť bodnutiu kopom do zápästia, v miestnosti použijeme stoličku [ako improvizovaný štít], ktorú uchopíme za operadlo nohami vpred. Ak protivník uteká, môžeme ho zasiahnuť hodom noža". A.Matras sa vo svojej knihe zameriava práve na tréning hádzania noža. Na rozdiel od metodiky britských "Commandos" odporúča, aby sa dýka držala za hrot čepele, ktorý sa pretočí vpred a v tejto polohe zasiahne cieľ. Dĺžka a vyváženie noža bývajú rôzne, zbraň je ideálne vyvážená, ak je ťažisko tesne za záštitou.

"Zákerná" forma čs.školy vojenského noža mi nápadne pripomína spôsob, ktorí používali "socialistickí bitkári". Tí "zákerné ľsti" prispôsobili móde nosenia mestských šiat. Idúc po ulici, bitkár držal poľovnícky nôž/dýku v ľavej ruke, "zamaskovaný" sakom/plášťom prehodeným cez ruku. V 1960/1970 - tych rokoch sa stali medzi bitkármi nesmierne populárne talianske vyskakovacie nože, dovážané zo "západu", bitkár si ho vedel "zohnať pod rukou". Nosil sa vo vrecku saka alebo vesty. Nôž použil na útok/protiútok, odev prehodený cez ruku na kryt. V miestnosti slúžila, ako improvizovaný štít, stolička. Bitkár využil i protivníkov odev, napr. na blokovanie jeho ruky držiacej nôž.

Vojtech L.Levský vo svojich príručkách sebaobrany často opisuje použitie noža "socialistickým bitkárom": "Pouličný bitkár môže použiť s nožom/dýkou rôzne ľsti - prehadzuje si napr. nôž z ruky do ruky. Robí to preto, aby sme nevystihli, ktorou rukou zasadí úder...Môže naznačiť pichnutie zhora [do krku], a bodne do brucha alebo opačne...V takomto prípade ak je poruke piesok, prach...hodíme ho útočníkovi do očí. Ak máme čiapku/kabát môžeme mu ich vo vhodnom prípade hodiť do tváre."

"Olašskí/valašskí" Rómovia, žijúci na juhu Slovenska, v bitke útočili britvou i vyskakovacím nôžom. Na krytie použili klobúk, tradičnú súčasť odevu "olašského" Róma, držaný v ruke. Staré príslovie hovorí: "S klobúkom a nožom je každý Róm“. Ani v období socializmu sa "Olaši" nevzdali zaužívaného spôsobu života, vyrábali/brúsili nože, chovali kone a chodili s nimi na jarmoky ešte okolo roku 1970. V Bratislave to boli chýrni kartári, ženy veštili z ruky. Majú veľa tajomstiev, ktoré si nechávajú pre seba, ich uzavretosť voči okoliu, dlhoročné vzájomné zväzky a schopnosť zavádzať sú osvedčenou obranou vlastného sveta. Aj bitku častokrát vyprovokujú iba medzi sebou.

"Olašský" spôsob "klobúk a nôž" je iracionálny, intuitívny, žiadny "systém", logické riešenia sú často nesprávne. Intuícia ovládania noža [v bitke] sa nedá naučiť, prichádza sama poznaním noža. Urobme si z neho každodenného spoločníka a priateľa. Jedno porekadlo hovorí: "Nôž nám povie sám ako s ním zaobchádzať."

V čase vrcholiaceho socializmu, ako absolvent vysokej školy, som si "odkrútil" ročnú základnú vojenskú službu v bojovom útvare na Šumave. Boj zblízka bol súčasťou výcviku výsadkovej a prieskumnej jednotky, ktorej sa hovorilo "paragáni", v tom čase už stratil prvorepublikovú podobu, častokrát ho viedli vojaci "záklaďáci", ktorí sa v "civile" venovali športovému judu. Ako veliteľ stráže som mal na starosti posádkovú [vojenskú] väznicu, kde si odpykávali trest i "ostrieľaní" násilníci a bitkári. Častá strážna služba mi umožnila dôkladne sa s ich "zákernými ľsťami" zoznámiť. A dodnes som čs.školu vojenského noža našich dedov a pradedov neprestal ctiť a študovať.

Webová stránka autora článku -- http://www.noze.hliva.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Markíza prehrala, Kočnerovi má platiť milióny za čudné zmenky

Sudkyňa odmietla návrh, aby sa preveril vek zmeniek, či boli skutočne podpísané v roku 2000.

DOMOV

Prokurátor Špirko už pozná disciplinárny návrh trestu

Špirko vystúpil v marci pred budovou Úradu špeciálnej prokuratúry.


Už ste čítali?