Súbojová Bratislava

Autor: Roman Hliva | 7.7.2017 o 13:43 | (upravené 2.9.2017 o 13:36) Karma článku: 3,79 | Prečítané:  165x

Čo majú spoločné Sad Janka Kráľa v Bratislave a Boloňský lesík v Paríži? Oba boli jednými z prvých európskych verejných parkov a zároveň dejiskom mnohých súbojov.

Treba dodať, že bratislavský sa hrdí primátom najstarší v Európe. V prechádzajúcom článku "Elegantní dobrodruhovia a machri predvojnovej Bratislavy" sme sa ocitli v nepokojnom období konca rokov 1930 - tych, vráťme sa v čase späť, do Habsburskej monarchie roku 1866, keď Bratislava [vtedy Pressburg/Poszony] bola, ak sa to tak dá povedať, prakticky súčasťou, či predmestím neďalekej metropole Viedne.

Osudný rok 1866
V roku 1866 vypukla prusko - rakúska vojna o vplyv nad nemeckými štátmi, ktorá sa skončila pre monarchiu potupne. Pruská armáda porazila rakúsku pri Hradci Králové a konečná fáza bojov sa odohrala pri Lamači. Prusi aj napriek mierovým rokovaniam sa rozhodli zaútočiť na Viedeň cez Bratislavu. Dobytím Bratislavy by pruská armáda získala strategický bod na obsadenie Viedne. Konečná mierová dohoda bola uzvretá v auguste roku 1866 v Prahe a posledná bitka v bratislavských lesoch bola zbytočná, pretože o víťazstve Prusov bolo rozhodnuté skôr. Pražským mierom sa monarchia zaviazala, že sa zrieka Nemecka a nemeckej politiky [tým bola odstránená z pozície hegemóna na území nemeckých štátov, čo umožnilo ich neskoršie zjednotenie] a bola nútená zaplatiť vysoké reparácie.

Dvojmesačný prusko - rakúsky konflikt sa prejavil i v osobných sporoch niektorých zúčastnených. Vojenský historik PhDr. Vojtech Dangl CSc. v štúdii "Dôstojnícke súboje v Uhorsku (1850 – 1914)" píše: "V roku 1866 rozvíril hladinu viedenského spoločenského života súboj, ktorý sa odohral medzi dvoma generálmi, účastníkmi prusko - rakúskej vojny. Veliteľ viedenskej posádky podmaršal Fleischhacker sa pre celkom nevinnú, vtipne myslenú poznámku súvisiacu s priebehom bitky pri Hradci Králové dostal do sporu s generálom grófom Auspergom, ktorému  sa  vzápätí  ospravedlnil. Ten  však  ospravedlnenie  neprijal a opakovane odmietol aj snahy sekundantov vyriešiť spor mierovou cestou. V súboji na pištole, ktorý sa konal v Bratislave v miestach dnešnej Železnej studienky, Ausperg podmaršala zastrelil."

Osobné nezhody medzi uhorským grófom Nemesom a pruským kniežaťom Lichnovským vyvrcholili jedno skoré ráno na jar osudného roku 1866, v Sade Janka Kráľa, súbojom. Gróf bol ťažko ranený a 30. marca 1866 zomrel.

Súboje v Sade Janka Kráľa
Duel je svojim spôsobom druh sebaobrany, "panskou či dôstojníckou sebaobranou". Duelant bránil podľa vtedy platných morálnych zásad "česť". Iba v prípade "urážky cti", mohol "duelu - schopný" občan vyžadovať "satisfakciu" [zadosťučinenie] výzvou na duel. Prijať túto výzvu bolo [v istých spoločenských kruhoch] nevyhnutnosť, v opačnom prípade prišlo k strate postavenia a dobrého mena. Dôvod výzvy bol niekedy banálny, napr. spor o sedadlo v divadle, i vážny, napr. nezhoda politikov v parlamente, budúci duelanti sa pred náhodným konfliktom vôbec nemuseli poznať, na mieste sporu si vymenili vizitky a podmienky súboja za nich dohodol súbojový konzultant alebo sekundanti.

V spomenutej štúdii "Dôstojnícke súboje v Uhorsku (1850 – 1914)" je uvedené: "Najmä Bratislava bola obľúbeným miestom súbojov, kam dochádzali aj duelanti z Viedne. Okrem zachovania väčšej anonymity to malo svoju logickú príčinu v tom, že v Rakúsku previnenia proti paragrafom príslušného zákona týkajúceho sa súbojov sa hodnotili prísnejšie a dodržiavali sa pregnantnejšie, než v Uhorsku. Súbojové príručky odporúčali vykonať súboj vo väčšom meste aj s ohľadom na to, že v prípade zranenia tu boli väčšie možnosti na záchranu života."

Ako taký duel v Sade Janka Kráľa, prípadne na Železnej studienke prebiehal? Duel mal presné pravidlá a postupy, tzv. "súbojový kódex" alebo "kódex cti", ktorý je možné prirovnať k samurajskému morálnemu kódexu "bušido". Súboja sa mohol zúčastniť iba "vyvolený", duelu - schopný občan [šľachtic, dôstojník, akademicky vzdelaný človek], rovnako privilegovanou vrstvou boli v Japonsku samuraji. Zhromaždili sa tajne, za ranného úsvitu, duelanti, ich sekundanti a nesmel chýbať ani lekár. Každý duelant mal dvoch sekundantov, jeden z nich [najstarší alebo najskúsenejší] bol zvolený za rozhodcu a priebeh súboja riadil. Sekundanti mohli napr. v prípade ľahkej urážky rozhodnúť o tom, že súboj sa bude konať "do prvej kvapky krvi", v prípade ťažkej urážky až kým sa jeden zo zúčastnených stane neschopným boja. Rozhodovali o mieste súboja, na základe vyjadrenia lekára o neschopnosti ďalšieho boja duelanta, podpisovali vyhotovený súbojový protokol a pod. Ak sa sekundanti oboch duelantov nedohodli na podmienkach súboja, rozhodoval Ehrenrat [čestný súd].

Najčastejšou zbraňou boli pištole a šable. Pri šabli sa vyskytovalo menej vážnych zranení, cieľom zásahu bolo väčšinou predlaktie ruky držiacej zbraň a boj sa zastavil, hneď ako sa objavila krv jedného z duelantov [ak tak bolo vopred dohodnuté]. Súboj šabľou mal dve formy - mohli sa používať seky a body zároveň alebo, so zbraňou, ktorá mala zaoblený hrot, iba seky. Duel s pištoľami bol oveľa nebezpečnejší, cieľom bola hlava alebo trup. Strieľalo sa [maximálne 3 výstrely] z pevného miesta [duelanti stáli na fixnej vzdialenosti 15 až 100 krokov] alebo "avance" [protivníci kráčajúci jeden proti druhému sa mohli priblížiť až na 15 krokov od seba]. Najextrémnejšou formou bolo, keď antagonisti na seba vystrelili "nad vreckovkou".

Súboj pištoľami "nad vreckovkou"
Sekundanti nabili iba jednu zbraň, druhú nie, jeden zo sekundantov chytil obe pištole, každú do jednej ruky, a skryl za chrbtom. Duelanta, ktorý vyhral los a mal prvý právo výberu zbrane, sa spýtal: "Pravá alebo ľavá ruka?" Po obdržaní pištole sa protivníci postavili proti sebe pevne uchopiac na diagonálne protiľahlých koncoch vreckovku, natiahli kohútik pištole, ktorá smerovala hlavňou hore, a čakali na pokyn rozhodcu, tlesknutie rukou. Po povele súčasne namierili a vystrelili. Strela vyšla len z jednej hlavne...

Americký súboj
Rakúsky dôstojník a šermiarsky majster [pochádzajúci z rodiny belgického pôvodu], narodený v Olomouci, Gustav Hergsell mladší v súbojovej príručke z roku 1897 [http://www.gutenberg.org/files/54438/54438-h/54438-h.htm] spomína i súboj na nože, ktorý nazýva "americký súboj" a uvádza ho skôr ako atypický "exotický" duel, ktorý nespadá pod pôsobnosť súbojového kódexu.

Rencontre
Niekedy dve dôstojnícke horúce hlavy tasili šable už na mieste sporu, bez svedkov, v tomto prípade nešlo o legálny súboj, ani v očiach verejnosti, ani podľa zákona. G.Hergsell, vo svojej súbojovej príručke, takúto potýčku volá "rencontre".

Knieža prímas Ján Černoch proti súbojom
Až do začiatku 20.storočia civilné súdy v monarchii, najmä tie uhorské, ignorovali zákony, ktoré zakazovali súboje a trestným postihom bola častokrát iba formálna "gavalierska" väzba. V samotnej Bratislave sa duelant niekedy ani nemusel obávať trestného stíhania políciou, preto môžeme o Bratislave hovoriť ako o "súbojovom raji". V Bratislave a Budapešti  [v uhorských mestách s najväčším počtom súbojov v druhej polovici 19.storočia] osoba s povesťou duelanta mala rešpekt a úctu miestnej smotánky, nesmela chýbať na žiadnej spoločenskej akcii a tlač o nej často písala. Preto najmä mladí dôstojníci sa snažili osobnú prestíž vydobyť súbojom a priam ho vyhľadávali.

Po roku 1900 sa ale verejná mienka začala meniť a stúpajúci odpor voči duelom viedol k vzniku uhorskej "Krajinskej ligy proti súbojom". Na tento celoeurópsky proces mal veľký vplyv španielsky infant princ Alfonso de Bourbon, ktorý pôsobil na hlavy štátov, aby presadzovali zrušenie alebo aspoň obmedzenie tohto druhu riešenia otázok osobnej cti. V chýrniku [rubrike drobných zvestí] Slovenských novín zo dňa 28.2.1914, ktoré vychádzali v Budapešti, sa uvádza, že "Krajinská liga proti súbojom" pri príležitosti tragického duelu nadporučíka Štefana Hajdu začala akciu proti súbojom a požiadala významnú uhorskú osobnosť knieža prímasa Jána Černocha [https://sk.wikipedia.org/wiki/Ján_Černoch], aby túto akciu zahájil, s čím on súhlasil.

Na Slovensku sa súboje neodohrávali len v Bratislave, ale i v iných mestách, napríklad v Prešove a Nitre. Vo Wikipedii [https://sk.wikipedia.org/wiki/Duel] sa uvádza: "Ako pozostatky na tieto súboje ostali aj na území dnešného Slovenska pamätníky. Jeden takýto pamätník sa nachádza na Cemjate v meste Prešov, ktorá sa nachádza na kopci menom Zabíjaná. Pomenovanie Zabíjaná vzniklo tak, že v 19.storočí si toto miesto vyberala šľachta a dôstojníci ako miesto pištoľových duelov. Zabíjaná je aj pamiatka na miesto, kde sa 8.januára 1881 uskutočnil historikmi zaznamenaný posledný pištoľový súboj miestnych uhorských šľachticov, pri ktorom zahynul barón Luzsenszky. Dokonca je na tom mieste aj informačná tabuľa a starý neudržiavaný, takmer 130 - ročný kamenný pamätník."  V Nitre okolo roku 1900 žil Vilmos Clair, ktorého meno je spájané s niekoľkými súbojmi v tomto meste.  

Vilmos Clair a Luigi Barbasetti
V.Clair, uhorský/maďarský právnik, novinár a znalec súbojov, pochádzal z urodzenej rodiny francúzskeho pôvodu, ktorá žila v Uhorsku od roku 1826. Jeho otec Ignác Clair bol učiteľom šermu a telocviku. Známym sa stal ako autor knihy "Súbojový kódex", ktorá vyšla v 29 vydaniach [prvý raz v roku 1897, posledný v roku 1944] a stala sa na prelome 19/20.storočia najčítanejším a najviac využívaným súbojovým kódexom v Uhorsku.

Šerm šabľou existoval v monarchii v rôznych podobách, ako súbojová šabľa [po skončení súbojovej éry zanikla], športová šabľa [existuje dodnes], vlastnú metodiku mala c.k.armáda. Azda najväčším znalcom šable v Rakúsko - Uhorsku bol taliansky učiteľ šermu Luigi Barbasetti, ktorý prišiel do Viedne na jeseň roku 1894 a ako pomerne neznámy mladík otvoril šermiareň [pod názvom Union Fecht - Club existuje i dnes] v St.Annahof. Škola si vybudovala skvelé renomé medzi viedenskou smotánkou a stalo sa módou "šermovať u Barbasettiho". Jeho štýl šable prevzala c.k.armáda do svojej metodiky. Mal slávneho majstra, Giuseppe Radaelliho. Učiteľskú profesiu L.Barbasetti začal v rímskej škole "Scuola Magistrale", kde pôsobil v rokoch 1885 až 1891. Neskôr presídlil do Terstu, kde na turnaji zaujal schopnosťami šermiarov z Viedne, ktorí ho prehovorili, aby zmenil pôsobisko. Vo Viedni vyučoval šerm až do roku 1915. Podobne ako V.Clair, L.Barbasetti bol znalcom súbojov, vydal knihu "Kódex cti" a dával konzultácie či núdzové lekcie klientom núteným sa biť v súboji.

24 hodín do začiatku súboja
Ak jeden z duelantov bol súbojovým novicom, bez predchádzajúcej znalosti streľby/šermu, mal možnosť požiadať o odklad súboja [napr. 24 hodinový], ktorý mu umožnil navštíviť súbojového konzultanta, ak išlo o šable prípadne kordy, šermiarskeho učiteľa, ktorý mu poskytol núdzovú lekciu. Vo Viedni takým bol, ako som už spomenul, Luigi Barbasetti. Za tak krátky čas, 24 hodín, nemal možnosť začiatočník zvládnuť kompletnú metodiku chladnej zbrane, preto mu súbojový konzultant [učiteľ šermu] vysvetlil minimalistický spôsob ako vyviaznuť bez vážnejšieho poranenia a zároveň so cťou. Tento postup, v súbojových kruhoch niekedy nazývaný "metóda terénu", sa v praxi neraz osvedčil. Budúci duelant získal čiastočný cit pre zbraň [držanie, tvar a hmotnosť], naučil sa niekoľko elementárnych krytov, bodov/sekov a i ľsti, úskoky či triky, ktorými mohol znepríjemniť život skúsenejšiemu protivníkovi, napríklad ako prerušiť súboj. Súbojový rozhodca bol totiž povinný za určitých okolností okamžite duel zastaviť. Súbojový konzultant, okrem poskytovania núdzových lekcií, i sám bol súbojovo aktívny, ako duelant v zastúpení, ak ho o to požiadala žena alebo starší človek.

Prvý trik - "zašpiniť hrot", špičku čepele strhnúť na zem, súboj musí byť prerušený a zbraň vymenená alebo vyčistená, pretože špinavý hrot môže infikovať ranu.
Druhý trik - "poškodiť zbraň", hrotom silno zasiahnuť oceľový kryt protivníkovej zbrane, súboj sa preruší, pretože rozhodca je povinný skontrolovať či hrot nie je poškodený.
Tretí trik - "obetovať predlaktie", nechať sa bodnúť kordom do predlaktia naznačením útoku na protivníkovu spodnú časť tela, po ľahkom poranení sa objaví "prvá krv" a súboj je ukončený.
Štvrtý trik - "pošmyknúť sa" a sadnúť si na zem, ak je protivník v pohybe vpred, napichne sa na hrot a súboj je ukončený.
Piaty trik - "stúpiť na protivníkovu nohu", pretože blízky boj je podľa súbojového kódexu zakázaný, rozhodca duel preruší.
Šiesty trik - "pustiť zbraň", pri protivníkovom silnom zásahu schválne pustiť zbraň z ruky a uskočiť vzad, duel je okamžitým zásahom rozhodcu prerušený, zbraň je nutné vymeniť alebo vyčistiť.

Koniec súbojovej mánie
V druhej polovici 19.storočia duelantsvo v "súbojovom raji" Bratislave dosiahlo nevídaný nárast, preto spomenuté obdobie nazvali vtedajší novinári "dobou súbojovej mánie". Súbojová horúčka vrcholila v rokoch 1890 - tych, od roku 1900 duelová prax postupne zanikala a po rozpade monarchie sa nevyskytovala vôbec.

Od obrany cti k praktickej sebaobrane
Ako som už uviedol duel je svojim spôsobom "panskou či dôstojníckou sebaobranou". Duelu - schopný občan, "vyvolený", bránil "česť", dokonca vojenský zákonník poskytol dôstojníkovi nebezpečnú výsadu, "nutnú obranu cti" v náhodnom konflikte, legálnym použitím zbrane [šable]. I v súčasnej, sofistikovanej, dobe sa občan môže ocitnúť v neočakávanej šarvátke, častokrát s násilníkom a gaunerom. V tomto prípade nejde o anachronickú obranu cti, ale o nutnú obranu alebo krajnú núdzu [v zmysle platnej legislatívy]. V prechádzajúcom článku "Elegantní dobrodruhovia a machri predvojnovej Bratislavy" som spôsob akým sa dá vyviaznuť z takejto šlamastiky nazval "praktická sebaobrana", dôležitým prvkom ktorej sú [podobne ako v núdzovej lekcii súbojového konzultanta] úskoky, ľsti a triky. Uviedol som tri, bratislavských pouličných/krčmových ruvačiek, "flak", použitie kabátu/saka ako štítu a kop do holene, sú nadčasové, nedajú sa zabudnúť a nevyžadujú tréning. "Praktická sebaobrana" nie je bojové umenie/šport, ale jednoduchý, minimalistický spôsob, ktorý je určený pre od prírody pozorného a obozretného, nezriedka zaneprázdneného, moderného človeka.

Tento článok je súčasťou dvojdielneho historického cyklu o Bratislave elegantných dobrodruhov, machrov a duelantov:
1. diel - Elegantní dobrodruhovia a machri predvojnovej Bratislavy
hliva.blog.sme.sk/c/457737/elegantni-dobrodruhovia-a-machri-predvojnovej-bratislavy.html
2. diel - Súbojová Bratislava

Zdroj: štúdia "Dôstojnícke súboje v Uhorsku (1850 – 1914)", Wikipedia

Webová stránka autora článku -- http://www.noze.hliva.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V bašte Smeru deti chorľavejú a starším sa cnie za socializmom

Baníci cítia krivdu, keď niekto kritizuje umelé dotovanie Hornonitrianskych baní vládou. Na ťažkú prácu nedajú dopustiť.


Už ste čítali?