Elegantní dobrodruhovia a machri predvojnovej Bratislavy

Autor: Roman Hliva | 17.6.2017 o 14:35 | (upravené 7.4.2020 o 10:12) Karma článku: 9,15 | Prečítané:  1503x

November. Roku Pána 1938. Bola sychravá jeseň, skoro už zima, od rieky dul studený, večerný vietor. Fiakrista odhodil nedopalok cigarety, keď tmou k nemu kráčal kunčaft vychádzajúci z miestnej bodegy.

Vietor odfúkol nedopalok spolu s opadaným lístím. Bratislavské podhradie pôsobilo akosi ospalo, neozýval sa spev, výkriky opilcov. Fiakristov kunčaft prešiel okolo prostitútky, stojacej pod lucernou. Koketne sa naň usmiala. Fešák nejavil záujem, čakal ho niekto iný.

Bratislava, či inak povedané Prešporok, v čase medzi dvoma vojnami, i začiatkom štyridsiatych rokov, mala svoj pôvab, atmosféru, dobrodružstvá, svojich dobrodruhov a machrov, vagabundov i spoločenskú smotánku, svoj plač aj smiech. Po Mníchovskom diktáte a Viedenskej arbitráži do mesta začali prichádzať ľudia vysídlení z Petržalky, obsadenej nemeckými jednotkami, a južných okresov, obsadených Maďarmi. Túlali sa ulicami, žobrali a žili doslova z ničoho. Mníchov a Viedeň zanechali u Bratislavčanov pocit neistoty, strachu, fašistické a nacionalistické skupiny si uvedomili, že nadišiel ich čas, vyostrilo sa národnostné napätie, vznikali pouličné šarvátky a nepokoje ako dôsledok. Nepokojná doba priniesla nutnosť ovládať sebaobranu, zrodila sa "bratislavská škola".

Aktívna bola "galérka" využívajúca nepokojnú atmosféru mesta k páchaniu kriminálnej činnosti. Tvorili ju vlamači, zlodeji, vreckári, falošní hráči, priekupníci kradnutých vecí, prostitútky a ich pasáci. Domovom predvojnovej "galérky" bola "hriešna" osada Vydrica. Miestne verejné domy radi navštevovali i vojaci bratislavskej posádky a námorníci z prístavu. Svojskú povesť mala predmestská štvrť Dornkappel [Trnávka]. Jej obyvatelia boli prevažne nižších sociálnych vrstiev, najmä robotníci. Nachádzali sa tam chudobné chatrné domčeky s malými dvorčekmi a úzke uličky, v ktorých sa necítili celkom bezpečne ani domáci. Ak ste nechceli prísť o hodinky, lepší kabát či peňaženku alebo dostať bitku, nebolo radno tam večer chodiť.

Ku koloritu bratislavskej ulice tej doby patril i vždy elegantne oblečený bonviván, fešák, alebo ak chcete, štricák.

Štricáci, bičkáši, šraci a potápkári
Predvojnového štricáka ste mohli stretnúť na prechádzke korzom či v klube AC Herkules, udierajúc do boxerského vaku, skákajúc cez švihadlo pri intenzívnom tréningu. Vtedy sa hovorilo, že boxu sa venujú iba obkladači, námorníci a štricáci.

Takým bol i nitrianský rodák Hermann Czirolnik, majster ČSR strednej váhy v rokoch 1924 - 1930, veľký fešák, ktorému sa hovorilo československý Georges Carpentier. Tento tvrdý chlapík s bontónom anglického džentlmena v pamätnom zápase 28.1.1923 v Bratislave knokautoval Nemca Rolfa Klinga. Ľavačku používal ako tykadlo a pravačku mal silnú ako kopanec. So svojim o tri roky starším bratom Vojtechom vládli pästiarskemu ringu už v Uhorsku, strednej a ťažkej váhe. Elegánom bol i pri rannom tréningu "footingu". Nad lesom visela ešte nízka hmla a stromy vyzerali ako prízraky, tak ticho a nehybne stáli v chlade. Športovec intenzívne cítil chlad na rukách a tvári. Trénovalo sa v hrubých svetroch, štruksových nohaviciach, uterák nasiaknutý potom okolo krku. Na nohách žiarivo vyleštené boxboty z kože. Pred vojnou neexistoval boxer, ktorý by sa pri footingu objavil bez plochej čiapky "bekovky", ktorú obľubovali i futbaloví brankári.

V roku 1931 vymenil boxerské rukavice za lukratívny biznis zástupcu nemeckého výrobcu vysávačov Electrostar. Robert Schoettle, zakladateľ Electrostaru, často spomínal, ako sa s ním prechádzal v historickom centre Prahy, kde boli každých 10 metrov zdravení, jeho zástupca bol v meste očividne populárna osoba.

Charakteristickým prvkom odevu bratislavského fešáka konca rokov 1930 - tych bol aj kožený kabát či bunda. Koža vzbudzovala rešpekt, nie nadarmo dlhé kožené kabáty nosili ruskí čekisti a i príslušníci nemeckého gestapa. Štricák, ako športovec, dával prednosť športovému boxu v ringu pred bitkárčením na ulici. Papá Hemingway raz napísal: "Ak boxujete proti chlapíkovi, ktorý má dobrý ľavý hák, skôr alebo neskôr vás udrie tak, že sa zložíte. Udrie tou ľavou, že ju ani nezbadáte a akoby tehlou. Najtvrdšie ľavé háky rozdáva život, i keď veľa ľudí hovorí, že najlepší ho mal Charley White z Chicaga..."

Štricák rád machroval s nožom, nožu/dýke sa slangovo hovorilo "bička" [z maďarčiny]. Chlapovi, čo šikovne ovládal nôž, zase "bičkáš". Uhlíkovú oceľ čepele ostril na rukáve koženého kabáta alebo na opasku, žongloval s ním v ruke prehadzujúc si rukoväť medzi prstami alebo rukami, "fechtoval" [šermoval] pred očami protivníka. Bičkáš sa naučil ovládať nôž na základnej vojenskej službe, ktorá bola za prvej ČSR pre každého mladého muža povinná. Existovala "česko/slovenská škola vojenského noža" ako spojenie francúzskeho a talianskeho vplyvu. Teória bola "šermiarska", vychádzala zo šermu kordom/šabľou, obsahovala streh, zmeny postoja, body, seky, kryty, protiútoky [odbody, odseky], použitie noža proti iným zbraniam [poľnej lopatke, bodáku a puške s nasadeným bodákom]. Túto školu som podrobne opísal vo svojom článku "Prvorepubliková škola vojenského noža". Bičkáš, po návrate z "vojenčiny", prispôsobil "šermiarske" znalosti "bratislavskej ulici" a jej nástrahám, z "vojenského" noža sa stal "bitkársky". Fešák a športovec Imrich Lichtenfeld dokonca vyučoval nôž príslušníkov IDF [izraelskej armády]. Bol na slovo vzatým expertom v zvyšovaní fyzickej kondície, plávaní, zápasení, ovládaní noža a v obrane proti útoku nožom. Základnú vojenskú službu absolvoval v Bratislave, pri delostreleckom pluku 153, a v IDF pôsobil približne 20 rokov.

Predvojnová sláva bratislavských štricákov za socializmu pominula, kožené kabáty vyšli z módy, niektorí emigrovali, iní rozšírili rady príslušníkov ŠTB. Box je športom tvrdých mužov, každý správny chlapec predvojnových i socialistických ulíc Bratislavy "šrac" sníval byť boxerom elegánom a majstrom strednej či ťažkej váhy. Idolom bol okrem Hermanna Czirolnika i nemecký boxer Max Schmeling. Max mal za ženu herečku Anny Ondrákovú. Slávny tréner Cus D´Amato povedal: "Kto získa titul v ťažkej váhe, ovládne boxerský svet". Vo chvíli, keď Max vystúpil v New Yorku z lode, poriadne zamiešal ťažkým váham karty. Najprv porazil Litovca Jozefa Žukauskasa, ktorého fajnšmekri poznali pod menom Jack Sharkey, potom Younga Stirblinga a v roku 1936, v Yankee Stadium, Joea Luisa. Šraci so zatajeným dychom sledovali na fotografiách ako úder pravačky otočil Luisovi hlavu a ako potom kľačí pri povrazoch, zatiaľ čo Schmeling vyskakuje radosťou. Bol to boxmač, ktorý si ľudia pamätajú i dnes. Hana Zelinová v knihe "Moja je pomsta" sleduje tragický osud dospievajúceho šraca, ktorý sa stal členom bandy z podhradia "Kráľovskí rytieri". Iným jej príslušníkom bol mladý bitkár s výzorom boxera, placatý nos a karfiolové uši, menom Schmeling.

V povojnových rokoch [cca 1951 - 1954] sa v Bratislave objavila módna vlna "potápkárov", zlatej swingovej mládeže, ktorá bola tŕňom v oku "komunistických papalášov". Extravagantne oblečený, s prehnane ulízanými vlasmi [ako "tužidlo" používal vodu s cukrom], farebne maľovaná kravata, extrémne úzke ružové nohavice dolu s vysokými manžetami, páskované ponožky, na nohách poltopánky "budapeštianky" s 3 - 5 cm vysokou podrážkou a zdvihnutou špicou, v ruke vak s nalepenými odznakmi. Dôležitou súčasťou odevu bol krátky kabát so široko žehlenou fazónou, vzadu dva šlice, veľa gombíkov. Pochádzal väčšinou z bohatších vrstiev, živili ho rodičia, cez deň ako "kráľ bratislavskej módy" sa promenádoval po korze, večer provokoval a vyvolával šarvátky na zábavách. Žargón potápkára bol ovplyvnený angličtinou a vyznačoval sa skracovaním slov. V Čechách revoltovala swingová mládež už v období protektorátu, v povojnovom období ju vystriedal vyznávač rokenrolu "pásek".

Dobrodruhom v Španielsku
Po vypuknutí občianskej vojny v roku 1936 nejeden bratislavský štricák chcel odísť do Španielska bojovať ako interbrigadista po boku republikánov. Hlavným motívom bola najmä túžba po dobrodružstve, ale i zarobiť, ideológia, útek pred zákonom či minulosťou. Niektorým sa to podarilo a tí, ktorí sa vrátili domov, priateľom a známym opísali svoje zážitky a skúsenosti z bojov. Hovorilo sa im "španieli" a myslím si, že to boli práve oni, ktorí k nám priniesli módu nosenia kožených kabátov.

Už samotná cesta do Španielska bola nebezpečná, plná nástrah. Predovšetkým išlo o ilegálnu činnosť, porušovali totiž vtedy platný branný zákon prvej ČSR zakazujúci vstup do armády cudzieho štátu bez špeciálneho povolenia. Cestovali vlakom, pešo, i bez pasu, cez Rakúsko a Švajčiarsko, na každom kroku im hrozilo zatknutie, väzobná cela a následne potupný návrat "šupom" domov. Prvým záchytným bodom bola Paríž, kde si už mohli vydýchnuť. V Paríži sa ubytovali, prešli lekárskymi prehliadkami a pripravovali sa na cestu do Španielska. Z mesta na Seine sa presunuli do juhofrancúzskeho Perpignan, ktorý bol východzím miestom pre obtiažne prekročenie hranice prechodom pohoria Pyreneje. Cieľovou stanicou potom bolo španielske mesto Albacete, približne 240 kilometrov juhovýchodne od Madridu, kde sa v bezprostrednej blízkosti nachádzala výcviková základňa interbrigád. Mladí dobrodruhovia bojovali u delostrelcov, námorníctva,  jazdectva, aj ako "guerilleros" [partizáni] za nepriateľskou líniou. Zhodou okolností Albacete bolo centrom španielskeho nožiarstva, miestni muži boli povestní svojou šikovnosťou v ovládaní noža. Dobrodruh si v Albacete tak mohol zdokonaliť zručnosť umenia noža, ktorú získal na základnej vojenskej službe vo svojej vlasti.

Fenomén štricáka, elegantného dobrodruha a machra, nie je charakteristický iba pre Bratislavu, každé väčšie európske mesto malo podobné typy, vo Viedni bol "strizzi", v Neapoli "guappo", Praha mala "pepe/pepíka", Brno "plotňáka". Štricáci, strizzis, guappi, plotňáci a iní odvážni "rváči" európskych miest používali v nebezpečných situáciách a ruvačkách jednoduché, praktické úskoky, ľsti a triky. Úskoky parížskych bitkárov zvaných "apači" opísal francúzsky autor Edmond Vary v knihe z roku 1909 "Comment on se défend dans la rue et chez soi".

Úskoky, ľsti a triky predvojnovej Bratislavy
Kniha "Comment on se défend dans la rue et chez soi" bola vydaná i v češtine, v roku 1920,  vydavateľstvom Sfinx pod názvom "Umění sebeobrany na ulici a v domě". Autor v publikácii opísal minimalistický, nenáročný a pragmatický spôsob ako bežný, netrénovaný občan dokáže reagovať v pouličných bitkách, konfliktných a nebezpečných situáciách. Radí aj napr. ako sa brániť proti zvieratám, prepadnutiam vo vlaku, ženám pred obťažovaním atd. Väčšina trikov je prevzatá od parížskych apačov i parížskych policajtov, z anglického a francúzskeho boxu [savate] i japonského umenia Ken - jitsu/Jiu - jitsu. Filozofiu svojej knihy E.Vary vysvetľuje nasledovne: "...Táto kniha nie je písaná pre odborníkov [športovcov - boxerov, zápasníkov či šermiarov], ale pre najširšie vrstvy...umelec nepotrebuje "bedeckra" pri návšteve múzea, laikovi však skvele pomôže...úmyselne sú volené také triky, ktoré sú veľmi jednoduché, ktoré nemusia byť často ani vopred vyskúšané, pretože sú samozrejmé a predovšetkým nevyžadujú silu...je dokázané, že najjednoduchšie je bez výnimky najlepšie, pretože komplikované musíme často cvičiť a ľahko zabúdame..."

Triky s nožom E.Vary opisuje takto: "...Nôž je často nebezpečnejšia zbraň ako revolver...našťastie sa môžeme pred ním dobre chrániť, hlavne nedať sa zastrašiť...akonáhle vidíme zalesknúť sa čepeľ noža, hodíme protivníkovi do tváre klobúk, noviny alebo čokoľvek čo máme po ruke, aby sme  mohli na neho zaútočiť...prípadne uniknúť, aby sme si stiahli sako, držiac ho v jednej ruke udrieme ním útočníka rýchlo a prudko do tváre...môžeme si sakom i ovinúť ruku, aby sme zachytili bodnutie, je to však riskantejšie...bodnutie do nosa, líca a úst sú bolestivé, ihneď sa objaví krv, ktorá zbaví raneného odvahy...k vrhaniu sa dobre hodí dlhší poľovnícky nôž, tento typ má čepeľ ťažšiu ako rukoväť...nôž pri vrhaní držíme na konci rukoväte, špička smeruje dozadu a hore..."

Triky bratislavských štricákov, bičkášov, fiakristov, krčmárov, pouličných či krčmových bitiek sa používali ešte v 1970/1980 - tych rokoch. Počas ročnej základnej vojenskej služby v jednom malom meste na Šumave som slúžil v bojovom útvare. Ako veliteľ stráže som mal neraz na starosti posádkovú [vojenskú] väznicu, kde si odpykávali trest i "ostrieľaní" násilníci a bitkári. S ich "zákernými ľsťami" som sa mal možnosť zoznámiť. Po "revolúcii" sa na tieto ľsti takmer zabudlo, preto niektoré spomeniem, "kravata" [škrtenie], "poliček" [úder po líci, facka] a "cigánsky strik" [krčmová facka "aby sa hlava točila i po deci sódy"]. V krčme sa na úder, prípadne obranu, použila i stolička, fľaša alebo krígeľ. Krčmár, keď chcel vyviesť neželaného opilca, tak ho zozadu jednou rukou chytil za golier saka a druhou za opasok nohavíc, za nohavice ho dvíhal, za golier tlačil vpred, takže opilec kráčal po špičkách a nebol schopný odporu. Špicou tvrdej koženej poltopánky sa kopalo na solar plexus, tam sa udieralo i päsťou, obľúbený to trik elegantne oblečených rváčov čiernomorského prístavu Odesa, úder päste zblízka vyrazil obeti dych a gauner ho [na frekventovanej odeskej ulici za bieleho dňa] okradol. Prehodeným kabátom [sakom] cez ruku sa dalo dobre brániť na ulici proti bodnutiu noža či úderu palice. Svoje triky mali aj potápkári, extravagantne oblečení mladíci povojnového obdobia. Ak chcel potápkár vyprovokovať bitku na zábave, sklonil sa do strany, nastavil svoje lýtko tak, aby sa dotklo holene okoloidúceho, ktorý stratil rovnováhu [prípadne spadol na zem].

Kriminalista židovského pôvodu Samuel Lichtenfeld vyučoval vo svojom klube Jiu - jitsu, tomuto japonskému štýlu sa v predvojnovej Bratislave hovorilo "sebaobrana". Klub vznikol ešte za c.k.monarchie a dá sa povedať, že predvojnová "bratislavská škola" bola dosť odlišná od súčasného "brazílského" umenia BJJ.

Jiu - jitsu klub Samuela Lichtenfelda
Facka, úder päste či kopanec v bratislavskej škole pripravuje cestu pre "kravatu" alebo "vykrútenie ruky", naopak rana ruky/nohy sa uskutoční len vtedy, keď je protivníkovi znemožnené, aby sa pohol. Imrich Lichtenfeld, syn S.Lichtenfelda, spomínal na nepokojnú dobu: "...S priateľmi sme sformovali židovskú domobranu, všetci sme boli zdatní športovci, odchovaní športovým zápasením na žinenkách, vzpieraním, boxovaním v ringu... Počas pouličných stretov sme veľmi rýchlo zistili, že športový zápas a pouličný boj sú dve celkom odlišné veci. Iné je bojovať podľa vopred stanovených pravidiel so súperom...Navyše pod dozorom prísneho sudcu...A celkom iné je bojovať s agresorom...bez pravidiel, rozhodcu..." Facka, úder hlavou, lakťom, kolenom, kravata, ktoré bratislavský boxer a tvrdý chlap používal v pouličnej či krčmovej bitke, boli paradoxne v športovom zápase zakázané. Charakteristickou črtou bratislavskej školy bolo využitie ošatenia, vlastného či protivníka, na obranu a útok, škrtenie golierom, kravatou, trik s klobúkom, kopanec koženou poltopánkou, obrana proti zásahu noža prehodeným kabátom cez ruku atd.

Azda by bol životopis Samuela Lichtenfelda zaujímavým námetom pre literáta, v trinástich utiekol k cirkusu, kde strávil nasledujúcich 20 rokov predvádzaním sily ako vzpierač a grécko - rímsky zápasník. Neskôr sa oženil a s rodinou usadil v Bratislave na Laurinskej ulici. Pracoval ako detektív, v roku 1920 založil športovú školu pre deti nazvanú "Robinson park", ktorá sa nachádzala v lokalite Kӧnigstaler [Kráľovské údolie] nad traťou nákladnej železnice. Postupne mali byť v tomto areáli postavené športové ihriská, tenisový kurt, bazén, dokonca i penzión a tanečná sála. Plány S.Lichtenfelda na vytvorenie vyhľadávaného rekreačného strediska sa však nenaplnili a pre finančné ťažkosti "Robinson park" v priebehu niekoľkých rokov zanikol.

Pôsobil tiež v športovom klube AC Herkules, ktorý v Bratislave existoval od roku 1922. Noticka z "Esti Ujság“ [bratislavské noviny], publikovaná vo februári roku 1936, uvádza: "O rozvoj zápasenia v Bratislave sa zaslúžil aj Samuel Lichtenfeld, nazývaný Robinson, ktorý je známym špecialistom  japonského zápasníckeho štýlu Jujitsu". Pričinil sa i o rozšírenie boxu, jeho zásluhou boli v Tatraringu [v budove dnešného hotela Tatra] usporiadané prvé majstrovstvá Slovenska, 3 - 5.marca 1933, v tomto tak v Bratislave populárnom športe, po futbale mal box druhú najvyššiu návštevnosť.

Rodina sa nevyhla krutej deportácii, Samuel Lichtenfeld v koncentračnom tábore Osvienčim v roku 1944 zomrel. Kolega z bratislavskej kriminálky sa mu snažil pomôcť, vyslobodil ho z deportačného vlaku, žiaľ len nakrátko. Synovi Imrichovi sa včas, v roku 1940, podarilo opustiť krajinu na starej riečnej lodi Pentcho a vycestovať do Palestíny. Na Bratislavu nikdy nezabudol: "Otec si otvoril vlastný Jiu - jitsu klub v roku 1906. Bol manažérom, predsedom, inštruktorom, všetkým. Jedno leto, ako 10 - 15 ročný, niekedy v 1920 - tych rokoch, som spolu s ním trénoval žandárov, v našej záhrade, obranu proti bodnutiu nožom. Chcel demonštrovať, že i chlapec to dokáže. V tom čase som však bol príliš spojený so športom [plávaním, gymnastikou, zápasením, boxom], v ktorých som chcel uspieť". Knihu o boji zblízka vydanú v Izraeli venoval: "Pamiatke Samuela Lichtenfelda, môjho otca a veľkého učiteľa". Belo Levský za socializmu bratislavskú školu obohatil o Sambo a Karate.

Belo Levský
Sebaobranu začal vyučovať už v roku 1922, bol jedným z prvých učiteľov Jiu - jitsu, Juda, Samba a Karate u nás. Sám mal počas dlhoročnej činnosti inštruktora sebaobrany veľa príležitostí vyskúšať svoje znalosti i v praktickom živote - v prístavných štvrtiach francúzskych miest Le Havre a Marseille, v boji proti fašistom počas Slovenského národného povstania a neskoršie ako člen bezpečnosti proti bitkárom, výtržníkom a iným nespratným živlom. Krajská správa Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave začala v roku 1966 pre príslušníkov Verejnej bezpečnosti organizovať kurzy sebaobrany Sambo. Výcvik viedol práve Belo Levský.

V roku 1941 vydal Belo Levský knihu "Sebaobrana", po vojne publikoval knihy a články o rôznych školách sebaobrany pod menom V.L.Levský, napr. "Sambo" v roku 1959, "Sebaobrana" v roku 1964, "Sebaobrana 500 chmatov" v roku 1970, "Sebaobrana milicionára" v roku 1972, "Základy sebaobrany Karate" v roku 1978.

Odkaz predvojnovej Bratislavy
Odkaz pôvabnej i nepokojnej histórie mesta na Dunaji, obdobia konca rokov 1930 - tych, je stále živý, i dnes môže bežný, netrénovaný človek využiť, na svoju obranu v zmysle platnej legislatívy, triky bratislavskej školy, štricákov, bičkášov či fiakristov. Vybral som tri, sú nadčasové, nedajú sa zabudnúť a nevyžadujú tréning. Prvý trik - facka, "jednoduché ako facka", nič jednoduchšie a praktickejšie nebolo v sebaobrane vymyslené, oslepí protivníka, čo umožní únik do bezpečia. Cieľom sebaobrany nie je boj [v tom sa sebaobrana líši od bitky], ale spôsobiť bolesť, znemožniť videnie, vychýliť z rovnováhy, podraziť, znehybniť, jednoducho neutralizovať protivníka, a tým si vytvoriť, na pár sekúnd, čas/priestor na únik. Namiesto facky sa dá použiť i úder čiapkou, klobúkom, zväzkom kľúčov prípadne hodiť piesok/zeminu do očí. Druhý trik - sako/kabát prehodený cez ruku sa použije ako záštita proti bodu nožom, úderu obuškom/palicou alebo päste. Ako štít je možné použiť i stoličku. Tretí trik - špica tvrdej koženej topánky je výborný prostriedok na bolestivý kopanec do holene, nežné pohlavie môže využiť "ženské stiletto" a zasiahnuť agresora dlhým podpätkom lodičky.  

Predvojnoví bratislavskí štricáci, skúsení pästiari v ringu i bitkári na ulici, vždy vravievali, že 99 % predpokladu na zvládnutie pouličných konfliktov je mentálna sila, ovládanie sa, zostatok je fyzická pripravenosť. Vychádzajúc z ich skúseností, mladíkovi, mužovi či žene [ak sa nevenuje súťažným bojovým športom] stačí ovládať iba dva alebo tri už spomenuté triky, vyzbrojiť sa predovšetkým treba mentálne. Dôležitou súčasťou mentálneho tréningu je správna životospráva, vhodný je dnes už zabudnutý boxerský footing, nie príliš rýchly beh v lesoparku, v prírode. Dôraz treba klásť na stravu, tu odporúčam využívať súčasné poznatky v stravovaní špičkových profesionálnych športovcov. Môj osobný, každodenný tréning bratislavskej školy prebieha nasledovne:
- 30 minút strečing, cvičenie s ľahkými činkami a box tieňový/do vreca
- následne 20 minút boxerský footing - beh v lese
- v letných dňoch, od júna do augusta, plávanie v jazere s plutvami, tým zmením, na krátky čas, tréningovú "rutinu" a zároveň sa príjemne osviežim.

A na záver mojich 10 praktických lekcií bratislavskej školy:
- najlepší bitkár je ten, ktorý sa bitke dokáže vyhnúť
- vyhraná bitka je tá, ktorej sa nezúčastníš
- ovládaj svoje emócie a hnev
- vyhýbaj sa alkoholu, cigaretám, nafajčenému prostrediu
- alkohol zvyšuje chuť sa biť a znižuje schopnosť ovládať reakcie
- ring nie je ulica, najlepšie triky ulice sú v ringu zakázané
- používaj iba jednoduché triky
- najlepšou obranou proti útoku nožom na ulici je odev prehodený cez ruku použitý ako štít [v miestnosti zase stolička]
- po kvalitnej obrane musí prísť okamžitá odpoveď [protiútok], aby protivník nemal priestor útok obnoviť
- objav v sebe chuť, vášeň neustále napredovať, v tréningu a vzdelávaní sa.

Tento článok je súčasťou dvojdielneho cyklu o starej Bratislave elegantných dobrodruhov, machrov a duelantov:
1. diel - Elegantní dobrodruhovia a machri predvojnovej Bratislavy
2. diel - Súbojová Bratislava
https://hliva.blog.sme.sk/c/458483/subojova-bratislava.html

Webová stránka autora článku -- http://www.noze.hliva.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Samuela Marca

Privítajte Petra Pellegriniho, náhradného človeka (píše Samo Marec)

Môžete Pellegriniho vyhnať zo Smeru, ale nemôžete Smer vyhnať z Pellegriniho.

Prvá námestníčka Kováčiková odchádza z prokuratúry

Rezignáciu odôvodňuje aj útokmi na svoju osobu.


Už ste čítali?