Elegantní dobrodruhovia a machri predvojnovej Bratislavy

Autor: Roman Hliva | 17.6.2017 o 14:35 | (upravené 15.6.2018 o 23:17) Karma článku: 9,15 | Prečítané:  504x

"Bratislava mala šmrnc" tak som v detstve počul rozprávať starších ľudí o časoch zabudnutých, spomínali na Bratislavu ako na multikultúrne, pokojné a tolerantné mesto.

Podľa ich slov sa ale situácia zmenila koncom 1930 - tych rokov, na prahu vzniku Slovenského štátu a 2. svetovej vojny. Bratislavčanov ovládla neistota a ulice mesta sa stali pre nich nebezpečné - v dôsledku nestability spôsobenej Viedenskou arbitrážou.

Nepokojné mesto konca rokov 1930 - tych
Na základe Viedenskej arbitráže [ako výsledku mníchovského diktátu], konanej 2. novembra 1938, bolo územie Slovenska južne od línie Bratislava - Nitra - Levice - Rimavská Sobota - Rožňava - Košice a Mukačevo pridelené Maďarskému kráľovstvu. V Bratislave [nazývanej tiež v slovenčine Prešporok, nemčine Pressburg, maďarčine Pozsony] žili obyvatelia viacerých národností. V uliciach sa najčastejšie hovorilo slovensky, nemecky a maďarsky, starí bratislavčania spomínali, že sa dalo dohovoriť až desiatimi jazykmi [i jidiš, po cigánsky], okrem toho tu žili Česi, Chorváti, talianske a francúzske rodiny, v Cvernovke Angličania. Preto nebolo zvykom, že ľudia ovládali len jeden jazyk.

Viedenská arbitráž, hoci mala priniesť zmierenie a stabilitu v československo - maďarských vzťahoch, spôsobila pravý opak. Maďarské kráľovstvo chcelo získať i Bratislavu, ktorá by spolu s maďarskými mestami Mosonmagyaróvár a Győr tvorila novú Bratislavskú župu. Našťastie tento plán nevyšiel a Bratislava zostala súčasťou ČSR. Do mesta začali s pocitom krivdy prichádzať ľudia vysídlení z južných okresov, preľudnilo sa, vyostrilo sa národnostné napätie, vznikali pouličné šarvátky a nepokoje ako dôsledok. Takisto zo Španielska sa vracali interbrigadisti zocelení v zákopoch občianskej vojny. Aktívna bola bratislavská "galérka", pestrá zmes gaunerov a hochštaplerov. Ku koloritu bratislavskej ulice patril i elegán a frajer [štricák], ktorého hlavným rysom bola túžba po dobrodružstve a machrovanie.

Bratislavskí štricáci, šraci a potápkári
Predvojnového mestského elegána "štricáka" bolo možné stretnúť v kaviarni, vinárni, na prechádzke korzom, hrajúc karty, baviac sa v spoločnosti peknej slečny. Štricák okrem dobrodružnej povahy vynikal vybranou vkusnosťou v obliekaní, typickým prvkom jeho odevu konca rokov 1930 - tych bola kožená bunda/kabát, fedora [klobúk] či plochá čiapka. Koža vzbudzovala rešpekt, nie nadarmo dlhé kožené kabáty nosili ruskí čekisti a i príslušníci nemeckého gestapa. Rozprával vlastným jazykom, žargónom štricákov, ktorý vznikol v Bratislave okolo roku 1900 za panovania cisára Františka Jozefa, ovplyvneným viedenským dialektom. Podobný jazyk "hantec" malo i Brno, hovorilo sa ním v prostredí brnenskej "plotny". Pôvod výrazu "štricák" treba hľadať v nemeckom "strizzi", čo vo viedenskom dialekte znamená elegán, fešák i pasák.

Štricák rád "machroval" s nožom, v žargóne štricáka sa nožu/dýke hovorilo "knajp". Uhlíkovú oceľ čepele ostril na rukáve koženej bundy alebo na opasku, "žongloval" s ním v ruke šikovne si prehadzujúc rukoväť medzi prstami, svojským rituálom pri "balení" dievčiny bolo odrezanie gombíka na rukáve košele nožom, na zápästí donchuana, ktorý tak dal najavo záujem o zblíženie. Mnohí chlapci predvojnových bratislavských ulíc "šraci" [mladí štricáci] sa veľmi chceli podobať "starým", drzosťou a machrovaním, hovorili si tiež štricáci, i keď im chýbal elegantný vzhľad a svetáctvo starého štricáka, vo vrecku nesmel chýbať malý zatvárací knajp zvaný "sarajevo".

Štricák sa naučil ovládať knajp na základnej vojenskej službe, ktorá bola za prvej ČSR pre každého mladého muža povinná. Existovala "česko/slovenská škola vojenského noža" ako spojenie francúzskeho a talianskeho vplyvu. Teória bola "šermiarska", vychádzala zo šermu kordom/šabľou, obsahovala streh, zmeny postoja, body, seky, kryty, protiútoky [odbody, odseky], použitie noža proti iným zbraniam [poľnej lopatke, bodáku a puške s nasadeným bodákom]. Túto školu som podrobne opísal vo svojom článku "Prvorepubliková škola vojenského noža". Štricák, po návrate z "vojenčiny", prispôsobil "šermiarske" znalosti "bratislavskej ulici" a jej nástrahám, z "vojenského" knajpa sa stal "bitkársky".

Predvojnová sláva bratislavských štricákov za socializmu pominula, kožené bundy/kabáty vyšli z módy, niektorí emigrovali na Západ, iní rozšírili rady príslušníkov ŠTB. V pamäti zostali niektoré "socialistické frajerinky", plávanie v Dunaji od Aucafé po Lido alebo skákanie zo Starého mosta. Bratislavský štricák, istý Marián Husák [známy ako "skokan do Dunaja"], jedného aprílového večera roku 1981 nahovoril rockera Jiřího Schelingra k skoku zo Starého mosta. Obaja skočili. Pre alkoholom a marihuanou posilneného rockera skončil skok tragicky, nevyplával, Husáka polícia objavila živého, zachránila ho bójka na vode. Práve o Husákovi sa špekulovalo ako o najatom zabijákovi, ktorý mal nepohodlného speváka odstrániť na príkaz vtedajšieho režimu. Prípad Schelinger zostáva dodnes nevyjasnený a veľa otázok nezodpovedaných...  

V povojnových rokoch sa v Bratislave objavila iná módna vlna, "potápkárov/potápok", zlatej swingovej mládeže, ktorá bola tŕňom v oku "komunistických papalášov". Extravagantne oblečený, s prehnane ulízanými vlasmi [ako "tužidlo" používal vodu s cukrom], farebne maľovaná kravata, extrémne úzke ružové nohavice dolu s vysokými manžetami, páskované ponožky, na nohách poltopánky "budapeštianky" s 3 - 5 cm vysokou podrážkou a zdvihnutou špicou, v ruke vak s nalepenými odznakmi. Dôležitou súčasťou odevu bol krátky kabát so široko žehlenou fazónou, vzadu dva šlice, veľa gombíkov. Pochádzal väčšinou z bohatších vrstiev, živili ho rodičia, cez deň ako "kráľ bratislavskej módy" sa promenádoval po korze, večer provokoval a vyvolával šarvátky na zábavách. Žargón potápky bol ovplyvnený angličtinou a vyznačoval sa skracovaním slov. V Čechách revoltovala swingová mládež už v období protektorátu, v povojnovom období potápku vystriedal vyznávač rokenrolu "pásek".

Európski "rváči"
Fenomén "štricáka" nie je charakteristický iba pre Bratislavu, každé väčšie európske mesto [okolo roku 1900] malo podobné typy, vo Viedni bol "strizzi", v Neapoli "guappo", Praha mala "pepe/pepíka", Brno "plotňáka".

"Guapparia" - kultúra neapolského elegána je vo veľkej miere prezentovaná v hudbe, dráme, literatúre a filmoch. Neapolský guappo sa pôvodne vyznačoval neskrotným, slobodným duchom, s vlastným morálnym kódexom nezávislým na zákone. Bol ochrancom a sponzorom miestnych umelcov, často pomáhal ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzi. Niekedy bol spojencom, inokedy rivalom neapolskej organizácie "Camorra". Úplné začlenenie do Camorri nastalo až v druhej polovici 20.storočia, prerod neskrotného individualistu v člena veľkej organizácie zobrazil taliansky herec a spevák Mário Merola v niekoľkých filmových postavách, v ktorých stvárňoval elegánov "starého štýlu" čeliacich nespravodlivosti spôsobenej Camorrou.

Štricáci, strizzis, guappi, plotňáci a iní odvážni "rváči" európskych miest používali v nebezpečných situáciách a ruvačkách jednoduché, praktické úskoky, ľsti a triky. Úskoky parížskych bitkárov zvaných "apači" opísal francúzsky autor Edmond Vary v knihe z roku 1909 "Comment on se défend dans la rue et chez soi".

Úskoky, ľsti a triky predvojnovej Bratislavy
Kniha "Comment on se défend dans la rue et chez soi" bola vydaná i v češtine [v roku 1920 vydavateľstvom Sfinx pod názvom "Umění sebeobrany na ulici a v domě"] a čírou náhodou som tento český preklad objavil v jednom malom antikvariáte pri potulkách starou Prahou. Autor v publikácii opísal minimalistický, nenáročný a pragmatický spôsob ako bežný, netrénovaný občan dokáže reagovať v pouličných bitkách, konfliktných a nebezpečných situáciách. Radí aj napr. ako sa brániť proti zvieratám, prepadnutiam vo vlaku, ženám pred obťažovaním atd. Väčšina trikov je prevzatá od parížskych apačov i parížskych policajtov, z anglického a francúzskeho boxu i japonského umenia Ken - jitsu/Jiu - jitsu. Filozofiu svojej knihy E.Vary vysvetľuje nasledovne: "...Táto kniha nie je písaná pre odborníkov [športovcov - boxerov, zápasníkov či šermiarov], ale pre najširšie vrstvy...umelec nepotrebuje "bedeckra" pri návšteve múzea, laikovi však skvele pomôže...úmyselne sú volené také triky, ktoré sú veľmi jednoduché, ktoré nemusia byť často ani vopred vyskúšané, pretože sú samozrejmé a predovšetkým nevyžadujú silu...je dokázané, že najjednoduchšie je bez výnimky najlepšie, pretože komplikované musíme často cvičiť a ľahko zabúdame..."

Triky s nožom E.Vary opisuje takto: "...Nôž je často nebezpečnejšia zbraň ako revolver...našťastie sa môžeme pred ním dobre chrániť, hlavne nedať sa zastrašiť...akonáhle vidíme zalesknúť sa čepeľ noža, hodíme protivníkovi do tváre klobúk, noviny alebo čokoľvek čo máme po ruke, aby sme  mohli na neho zaútočiť...prípadne uniknúť, aby sme si stiahli sako, držiac ho v jednej ruke udrieme ním útočníka rýchlo a prudko do tváre...môžeme si sakom i ovinúť ruku, aby sme zachytili bodnutie, je to však riskantejšie...bodnutie do nosa, líca a úst sú bolestivé, ihneď sa objaví krv, ktorá zbaví raneného odvahy...k vrhaniu sa dobre hodí dlhší poľovnícky nôž, tento typ má čepeľ ťažšiu ako rukoväť...nôž pri vrhaní držíme na konci rukoväte, špička smeruje dozadu a hore..."

Obdobnú filozofiu sebaobrany ako E.Vary opísal i poľský dôstojník, kapitán I.Harski vo výbornej publikácii "Sztuka bronenia sie" z roku 1929 "...umenie sebaobrany [l´art de se defendre] vzniklo vo Francúzsku ako spojenie anglického boxu, starého francúzskeho umenia kopancov, Jiu - jitsu a trikov parížskych apačov...v našej krajine [Poľsku] sa nôž málo využíva na sebaobranu, skôr na útok ako majchra. Nôž je rozšírený ako prostriedok útoku i v ostatných európskych krajinách, predovšetkým v južnej Európe..."

V predvojnových ruvačkách často lietali facky a kopance, ak náš dedo alebo pradedo chcel niekoho zbiť, hovoril "vyfackám ho a nakopem", triky bratislavských štricákov, fiakristov, krčmárov, pouličných či krčmových bitiek sa používali ešte v 1970/1980 - tych rokoch. V Paríži sa bitke fackami a kopancami vravelo „stará topánka“ , po francúzsky „savate“.  Spojením kopancov a boxu [anglickej verzie] vznikol z bitky bojový šport „francúzsky box“, ktorý, ako moderný kickbox, dodnes existuje.

Počas ročnej základnej vojenskej služby v jednom malom meste na Šumave som slúžil v bojovom útvare. Ako veliteľ stráže som mal neraz na starosti posádkovú [vojenskú] väznicu, kde si odpykávali trest i "ostrieľaní" násilníci a bitkári. S ich "zákernými ľsťami" som sa mal možnosť zoznámiť. Po "revolúcii" sa na tieto ľsti takmer zabudlo, preto niektoré spomeniem, "kravata" [škrtenie], "flak [facka] a "miešaný flak/cigánsky strik" [krčmová facka "aby sa hlava točila i po deci sódy"]. V krčme sa na úder, prípadne obranu, použila i stolička, fľaša alebo krígeľ. Krčmár, keď chcel vyviesť neželaného opilca, tak ho zozadu jednou rukou chytil za golier saka a druhou za opasok nohavíc, za nohavice ho dvíhal, za golier tlačil vpred, takže opilec kráčal po špičkách a nebol schopný odporu. Špicou tvrdej koženej poltopánky sa kopalo na solar plexus, tam sa udieralo i päsťou, obľúbený to trik elegantne oblečených rváčov čiernomorského prístavu Odesa, úder päste zblízka vyrazil obeti dych a gauner ho [na frekventovanej odeskej ulici za bieleho dňa] okradol. Prehodeným kabátom [hrubým šálom] cez ruku sa dalo dobre brániť na ulici proti bodnutiu noža či úderu palice. Svoje triky mali aj potápkári, extravagantne oblečení mladíci povojnového obdobia. Ak chcel potápkár vyprovokovať bitku na zábave, sklonil sa do strany, nastavil svoje lýtko tak, aby sa dotklo holene okoloidúceho, ktorý stratil rovnováhu [prípadne spadol na zem].

Predvojnový bratislavský bitkár nebol žiaden majster bojových umení ovládajúci desiatky rôznych útočných či obranných techník, používal iba dva alebo tri triky, ktoré však spoľahlivo ovládal. Bitkár nervóznejší, fyzicky slabší a menej odolnejší dával prednosť útoku, naproti tomu kľudnejší, silnejší a ťažší obrane. Facka, úder päste či kopanec v "bratislavskej bitke" pripravuje cestu pre "kravatu" alebo "vykrútenie ruky", naopak rana ruky/nohy sa uskutoční len vtedy, keď je protivníkovi znemožnené, aby sa pohol. I keď bitkárske triky sa môžu niekomu javiť ako zákerné a nevhodné pre slušného človeka, treba použiť čo najjednoduchší a najúčinnejší spôsob, tak ako radia E.Vary a I.Harski vo svojich príručkách sebaobrany.

V nejednej šarvátke [v rámci svojho povolania] sa ocitol inšpektor Šétaffy. "...Nestačil som sa na jeho útok ani poriadne pripraviť a už ma bodol [nožom] do tváre, na pravé líce. V tom momente som ani nezacítil bolesť. Vrhol som sa na neho a niekoľkými údermi zrazil k zemi. To už pribehli kolegovia..." tak opisuje potýčku so zlodejom v jednej zo svojich poviedok, ktoré vyšli koncom 1960-tych a začiatkom 1970-tych rokov v novinách. Tieto poviedky sa stali predlohou pre knihu "Lietajúci inšpektor" z roku 1971, autorom ktorej je spisovateľka Naďa Schneiderová, i pre štvordielny televízny seriál "To je váš prípad, Šétaffy" [nakrútený v roku 1985].

Lietajúci inšpektor
Jozef Šétaffy [prezývaný "lietajúci inšpektor"] pracoval na kriminálke. Bol populárnou postavou predvojnovej Bratislavy, mal úctyhodný počet známych, ktorí ho pristavovali na ulici a zdravili "dobrý deň pán inšpektor". To niekedy spôsobilo, že bol až príliš nápadný. Bol veteránom prvej svetovej vojny, pri policajnej práci sa naučil rôznym bitkárskym trikom. Predtým ako nastúpil k polícii pôsobil ako poľovnícky adjunkt, preto výborne strieľal. Pri zatýkaní nebezpečných kriminálnikov s obľubou používal hrubú pastiersku palicu, svedčí o tom prípad bratislavského "kráľa vlamačov" z roku 1943.

Inšpektor Šéttafy skvele poznal atmosféru mesta, bratislavské korzo, vinárne, kaviarne a ich pestrý spoločenský život. Častým cieľom jeho obchôdzok bola hriešna osada Vydrica. Bola totiž domovom bratislavskej "galérky", ale často a radi navštevovali miestne verejné domy vojaci a námorníci z bratislavského prístavu. Predvojnovú "galérku" tvorili hlavne vlamači, zlodeji, priekupníci kradnutých vecí, vydrické prostitútky a ich pasáci. Svojskú povesť mala aj vtedajšia predmestská štvrť Dornkappel [Trnávka]. Jej obyvatelia boli prevažne nižších sociálnych vrstiev, najmä robotníci. Nachádzali sa tam chudobné chatrné domčeky s malými dvorčekmi a úzke uličky, v ktorých sa necítili celkom bezpečne ani domáci. Ak ste nechceli prísť o hodinky, lepší kabát či peňaženku alebo dostať bitku, nebolo radno tam večer chodiť.

Uvedomil si i zmenu atmosféry po Viedenskej arbitráži a hlavne po vzniku prvej Slovenskej republiky. Začali sa perzekúcie, arizácia a odsun židovského obyvateľstva do koncentračných táborov. Toto znášal ťažko. Pomáhal židovskému obyvateľstvu, i známemu bratislavskému advokátovi, ktorého dlhé roky poznal a s ktorým sa často radil pri riešení svojich prípadov. J.Šétaffy ho ukryl vo svojom služobnom byte a tým zachránil pred hroziacou deportáciou. Bohužiaľ nemal možnosť pomôcť židovskej rodine Lichtenfeld, ktorá žila v bratislavskom centre.

Lichtenfeldovci z Laurinskej ulice
Hlava rodiny - Samuel, keď mal 13 rokov utiekol ku kočujúcemu cirkusu a strávil nasledujúcich 20 rokov predvádzaním sily ako vzpierač a grécko - rímsky zápasník. Neskôr sa oženil a s rodinou usadil v Bratislave na Laurinskej ulici, v dome, ktorý dnes už neexistuje. Zamestnal sa ako policajný agent a tiež pôsobil v športovom klube 1.Prešporský atletický klub Herkules, ktorý v Bratislave existoval od roku 1922.

Noticka z "Esti Ujság“ [prešporské noviny], publikovaná vo februári roku 1936, uvádza: "O rozvoj zápasenia v Bratislave sa zaslúžil aj Samuel Lichtenfeld, nazývaný Robinson, ktorý je  známym  špecialistom  japonského zápasníckeho štýlu ju jitsu". Ju - jitsu alebo Jiu - jitsu, na Slovensku v predvojnovom období, sa praktizoval iba ako súčasť výcviku vojakov/žandárov  "boj zblízka - sebaobrana". Prvé judistické oddiely, so športovým zameraním, začali vznikať až za socializmu, v 1950 - tych rokoch.

Rodina sa nevyhla krutej deportácii, Samuel Lichtenfeld v koncentračnom tábore Osvienčim v roku 1944 zomrel. Synovi Imrichovi sa včas, v roku 1940, podarilo opustiť krajinu na starej riečnej lodi Pentcho a vycestovať do Palestíny. Knihu Krav Maga [o bojovom umení, ktoré založil v Izraeli] venoval "pamiatke Samuela Lichtenfelda, môjho otca a veľkého učiteľa".  S.Lichtenfeld je považovaný za priekopníka zápasenia v Bratislave a spolu s Belo Levským [Lefkovičom] japonského umenia Jiu - jitsu na Slovensku.

Belo Levský [Lefkovič] aka V.L.Levský
Sebaobranu začal vyučovať už v roku 1922, bol jedným z prvých učiteľov Jiu - jitsu, Juda, Samba a Karate u nás. Sám mal počas dlhoročnej činnosti inštruktora sebaobrany veľa príležitostí vyskúšať svoje znalosti i v praktickom živote - v prístavných štvrtiach francúzskych miest Le Havre a Marseille, v boji proti fašistom počas Slovenského národného povstania a neskoršie ako člen bezpečnosti proti bitkárom, výtržníkom a iným nespratným živlom. Krajská správa Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave začala v roku 1966 pre príslušníkov Verejnej bezpečnosti organizovať kurzy sebaobrany Sambo. Výcvik viedol práve Belo Levský.

V roku 1941 vydal pod menom Belo Levský [Lefkovič] publikáciu "Sebaobrana vojaka a žandára". Po vojne publikoval knihy a články o rôznych školách sebaobrany pod menom V.L.Levský, napr. "Sambo" v roku 1959, "Sebaobrana" v roku 1964, "Sebaobrana 500 chmatov" v roku 1970, "Sebaobrana milicionára" v roku 1972, "Základy sebaobrany Karate" v roku 1978.

Odkaz predvojnovej Bratislavy
Odkaz pôvabnej i nepokojnej histórie mesta na Dunaji, obdobia konca rokov 1930 - tych, je stále živý, i dnes môže bežný človek, ktorý nemá možnosť navštevovať lekcie bojových umení, využiť [v zmysle platnej legislatívy] triky bratislavských štricákov, fiakristov, krčmárov, vybral som tri, sú nadčasové, nedajú sa zabudnúť a nevyžadujú tréning. Prvý trik - "flak" [v žargóne štricáka facka], "jednoduché ako facka", nič jednoduchšie a praktickejšie nebolo v sebaobrane vymyslené, oslepí protivníka, čo umožní únik do bezpečia. Cieľom sebaobrany nie je boj [v tom sa sebaobrana líši od pouličnej/krčmovej bitky], ale spôsobiť bolesť, znemožniť videnie či narušiť rovnováhu a tým si vytvoriť, na pár sekúnd, čas/priestor na únik. Namiesto facky sa dá použiť i úder čiapkou, klobúkom, zväzkom kľúčov prípadne hodiť piesok/zeminu do očí. Druhý trik - sako/kabát prehodený cez ruku sa použije ako štít proti bodnutiu nožom, úderu obuškom/palicou alebo päste. Ako štít je možné použiť stoličku. Tretí trik - špica tvrdej koženej topánky je výborný prostriedok na bolestivý kopanec do holene, nežné pohlavie môže využiť "ženské stiletto" a zasiahnuť agresora dlhým podpätkom lodičky.  

Základom tohto minimalistického "umenia" ako odpovedať na riskantné situácie, nazvem ho "praktická sebaobrana", je všímavosť okolia a obozretnosť. V súlade s bitkárskou tradíciou predvojnovej Bratislavy stačí ovládať iba dva alebo tri triky, dôraz treba klásť predovšetkým na správnu životosprávu, vyhýbanie sa alkoholu, cigaretám, nafajčenému prostrediu, vhodné je využívať voľný čas k prechádzke či ľahkému kondičnému tréningu/strečingu v prírode. Mimoriadne dôležitá je strava, tu odporúčam využívať moderné poznatky v stravovaní špičkových profesionálnych športovcov.

Niekoľko praktických rád na záver. Moji zákazníci/klienti sa ma často pýtajú, aký knajp by som im odporučil na sebaobranu. Vždy odpoviem rovnako - žiadny. V bitkárskej tradícii predvojnovej Bratislavy sa knajp používal na machrovanie, hrozenie i útok, naproti tomu na obranu odev prehodený cez ruku, stolička prípadne pastierska či vychádzková palica. Preto na sebaobranu radím použiť kubotan, nenápadný prívesok na kľúče, ktorému sa vraví i "vrecková palica". Vymyslel ho japonský karatista Takayuki Kubota, v súčasnosti žijúci v Los Angeles, USA, pre potreby miestnej polície. A využiť ho môže, na svoju obranu, i bežný, netrénovaný občan. Držiac prívesok v ruke zasiahne zväzkom kľúčov protivníka do tváre, tým istým spôsobom ako sa dá facka, prípadne ho bodne plochým koncom tejto "vreckovej palice". Ak sa použitiu noža [napriek môjmu odporúčaniu] nedá v konfliktnej situácii vyhnúť, udierajte koncom rukoväte alebo neostrou hranou čepele do tváre, nikdy nebodajte/režte. Bodnúť [prípadne porezať] protivníka je riskantné, môže to viesť k vážnemu poraneniu a následne trestnému stíhaniu. Reakcia musí byť vždy primeraná útoku. S nožom je to podobné ako s autom, ak sa chystáte večer si  "povyraziť", radšej ho nechajte doma. Kombinácia alkoholu a noža, ako ukázali incidenty v bratislavských uliciach pred vojnou i teraz, je nebezpečná. Alkohol zvyšuje chuť sa biť a znižuje schopnosť ovládať reakcie.

Tento článok je súčasťou dvojdielneho cyklu o starej Bratislave elegantných dobrodruhov, machrov a duelantov:
1. diel - Elegantní dobrodruhovia a machri predvojnovej Bratislavy
2. diel - Súbojová Bratislava
https://hliva.blog.sme.sk/c/458483/subojova-bratislava.html

Webová stránka autora článku -- http://www.noze.hliva.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Poukázali na spornú Foraiovu poľovačku, úrady im nechcú vrátiť revír

Okrem bývalého šéfa Všeobecnej zdravotnej do revíru chodí strieľať aj Róbert Veselka, konateľ jednej z firiem zo zdravotníckej skupiny Medirex.

PODCAST DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Hybridy klamali, majú oveľa vyššiu spotrebu

Ako hybridy nešetria palivo tak, ako sľubovali.

Stĺpček Zuzany Kepplovej

Prípad poľovníkov ilustruje, aké ťažké je byť smelým zajkom

Byť odvážnym kritikom je ako kráčať po povrchu Mesiaca.


Už ste čítali?