Slovenské nože v prvej svetovej vojne

Autor: Roman Hliva | 26.1.2014 o 9:52 | (upravené 26.12.2017 o 10:55) Karma článku: 10,36 | Prečítané:  4678x

Ako ten čas rýchlo uteká. Tento rok uplynie okrúhlych sto rokov od vypuknutia jedného z najtragickejších konfliktov v dejinách ľudstva, prvej svetovej vojny.

Zákopové vedenie vojny v tomto konflikte prinieslo renesanciu použitia noža a iných chladných zbraní. Naši dedovia, pradedovia, ktorí bojovali v Taliansku pri rieke Piava či na ruskom fronte, opisovali blízky boj muža proti mužovi v zákopoch takto: "Veliteľ dal povel k útoku. Pod smrtiacou paľbou pušiek, guľometov, mínometov sme prekonali územie nikoho a naskákali do úzkeho nepriateľského zákopa. Strelné zbrane sme už nestačili nabiť a tak sme museli použiť na zneškodnenie protivníka pažby pušiek, nasadené bodáky, nože či skrátené dôstojnícke šable. Bol to vždy neľútostný boj." Nôž bol blízkym priateľom každého vojaka, používal ho prakticky stále, v boji, pri otváraní konzervy, čistení fajky či budovaní zákopu.

Nože, ktoré boli súčasťou výzbroje Rakúsko - Uhorskej armády, sa vyrábali v obci Štós, kde nožiarsky cech vznikol už v roku 1721. Ako som uviedol vo svojom predchádzajúcom článku "Nože a nožiarska výroba na Slovensku - pohľad do histórie" v obci sídlili tri významné nožiarske firmy - Wlaszlovits, Komporday, Schreiber a synovia. Predstavme si tieto firmy trocha bližšie.

wlaslovits.jpg

Wlaszlovits. N začiatku 19. storočia v Štóse pôsobilo veľa rodinných nožiarskych dielní. V roku 1803 v kráľovskom meste Smolník [neďaleko Štósa] založil obchodnú firmu podnikateľ poľského pôvodu Jozef Wlaszlovits, obchodoval s varechami [preto ho ľudia volali "vareškár"] a i s nožmi. J.Wlaszlovits využil nožiarsku zručnosť a tradíciu v Štóse a v roku 1827 tam založil továreň, kde sa vyrábali hlavne nože a šable.

Firma bola úspešná, čoskoro sa stala najväčším výrobcom nožov a iných chladných zbraní v Uhorsku. Významnú časť produkcie v čase Rakúsko-Uhorska i Československa tvorili armádne zakázky [výroba šablí, bodákov, tesákov, nožov, prípadne iných chladných zbraní i komponentov do strelných zbraní]. Firma tiež produkovala nože so značením Solingen pre nemeckého veľkoobchodníka. Kontrolu kvality týchto nožov zabezpečoval nemecký zamestnanec veľkoobchodnej firmy, ktorý býval v Štóse. Už pred druhou svetovou vojnou sa vybudovala v rámci modernizácie výroby elektráreň, vďaka čomu bola elektrifikovaná i obec Štós. Rodina Wlaszlovits sa podieľala aj na rozvoji kultúrneho života v Štóse, Gustáv Wlaszlovits tu založil v roku 1925 dychový orchester, ktorý je dodnes stále činný.

V roku 1945 bola na firmu Wlaszlovits uvalená národná správa a bola zaradená do národného podniku Sandrik, ktorého súčasťou zostala i po znárodnení v roku 1948. Po roku 1950 bola výroba v starých továrenských objektoch ukončená a presťahovaná do nových výrobných priestorov závodu Sandrik Štós postavených v roku 1951.

Komporday.JPG

Komporday. Druhú nožiarsku fabriku v Štóse založil v roku 1862 Róbert Komporday, bývalý vedúci nožiarsky majster vo firme Wlaszlovits. Jeho potomkovia Hugo Komporday, Hugo Komporday junior, Thekla a Magda Kompordayové vlastnili firmu až do 1940-tych rokov, tesne po skončení druhej svetovej vojny firma zanikla. Fabrika sa nachádzala vo východnej časti obce, kde bol postavený úplne nový závod Sandrik Štós v roku 1951.

Róbert Komporday stál i pri zrode kúpeľov v Štóse v roku 1881.

Synovia Štefana Schreibera. Továrničku, ktorá zamestnávala asi 20 ľudí, založil v roku 1882 Štefan Schreiber. Vyrábali sa tu vreckové, kuchynské a zabíjačkové nože i obuvnícke náradie všetkého druhu. Pre pohon strojov bola vybudovaná vodná nádrž - tajch, ktorá zabezpečovala dostatok vody pre vodné koleso. To zase poháňalo cez plochý remeň stroje a brúsky vo fabrike. Neskôr vodné koleso nahradil jedno piestový plynový motor. V roku 1891 sa firma stala obeťou sprenevery pracovníka pošty a zbankrotovala.  Za pomoci troch synov Ferdinanda, Štefana Jozefa a Gustáva Štefan Schreiber firmu opätovne založil a tentokrát ju nazval "Synovia Štefana Schreibera", dúfajúc v spoločný nový štart. V roku 1919 v dôsledku pracovného úrazu tragicky zahynul najstarší syn Ferdinand. Počas druhej svetovej vojny továrnička výrobu zastavila.

Po druhej svetovej vojne firemné stroje prešli do majetku štátu, takmer všetky boli demontované a na základe zmluvy medzi ČSR a Izraelom prevezené do Izraela. Vtedajšia ČSR bola jedným z prvých štátov, ktorý Izrael po jeho vzniku v roku 1948 uznal a dodával mu vojenskú a i inú technológiu. Iba jeden stroj zostal v krajine, drevoobrábací, ktorý neskôr využila firma Sandrik.

Potomkovia zakladateľa firmy Štefana Schreibera žijú v Štóse dodnes, žiaľ výrobe nožov sa nevenujú. V roku 2006 bola na výstave nožov v Košiciach udelená vnukovi, Alexandrovi Schreiberovi, cena pre niekdajšiu firmu Schreiber a synovia za rozvoj nožiarstva v obci Štós. Pán A. Schreiber sa pri tejto príležitosti neubránil dojatiu a slzám.

Útočný nôž vz.1917. Nôž, ktorý bol súčasťou výzbroje Rakúsko - Uhorskej armády a ktorý, ako som už spomenul, sa vyrábal v Štóse, je v odborných publikáciach označený ako "Útočný nôž rakúsky vzor 1917" a je špecifikovaný takto: "Čepeľ jednosečná priama, so stredovým hrotom a falošným ostrím. Rukoväť drevená, črienková, upevnená troma železnými nitmi. Priama železná záštita. Pošva železná, na vnútornej strane pútko pre závesník." Útočný nôž vz.1917 bol zaradený i do výzbroje Čs. armády - až do roku 1939.

m17.jpg

Schéma útočného noža vz.1917. Zaujímavé je, že tento nôž vyrábaný viedeňskými firmami - napr. Wiener Waffenfabrik - má o poznanie menšiu železnú záštitu ako ten zo štóskej produkcie.

vlaslovitz.jpg

Útočný nôž vz.1917 vyrobený v Štóse.

wlaszlovits2.jpg

Značenia firiem Komporday a Wlaszlovits na útočnom noži vz. 1917.

sa.jpg

Šabľa vz.1904/1924 z produkcie firmy Wlaszlovits

Šabľa prerobená na útočný nôž

Šabľa vz.1904/1924. Dôstojníci Rakúsko - Uhorskej armády si niekedy nechali svoju šabľu prerobiť, pre potreby blízkeho boja v zákopoch, na útočný nôž. Vo výzbroji c.k.armády bola šabľa vz.1904, ktorá oproti svojej predchodkyni jazdeckej šabli vz.1869 má menšiu hmotnosť. Šable vyrábala v Štóse i firma Wlaszlovits. Po rozpade monarchie táto šabľa bola zaradená do výzbroje viacerých armád nástupníckych štátov, i do armády ČSR, ako šabľa vz.1924.

Záražec/nicker

Záražec/nicker visiaci na stene vojenského baráka

Záražec aka nicker. Krátka lovecká dýka, poľovníkmi nazývaná "záražec" sa vyrábala i v Štóse, kde väčšinové obyvateľstvo  v období prvej svetovej vojny tvorili Nemci, preto jej miestni hovorili, po nemecky, "nicker". Dýkou sa bodlo do miechy [medzi šijové stavce] poranenej/chorej srnčej alebo kamzičej zveri tak, aby čo najmenej trpela. Túto dýku bežne používali i príslušníci nemeckej a rakúsko - uhorskej armády, nebola oficiálnou súčasťou armádnej výzbroje, vojaci si tento populárny nôž priniesli z domu. Pri zákopových šarvátkach bola zasunutá v sáre vojenskej topánky, pripravená k okamžitému použitiu, niektorí vojaci mali pri sebe dva nože - útočný nôž vz.1917 v pošve na opasku a záražec v topánke.

bodak.jpg

Industria. Nožiarske družstvo Industria sídliace v Slovenskej Ľupči počas prvej svetovej vojny vyrábalo bodáky pre Rakúsko - Uhorskú armádu. Toto družstvo založilo osem miestnych nožiarskych majstrov v roku 1900. Hlavný podiel na jeho založení mal nesmierne podnikavý nožiar Ján Piaček, ktorý bol zvolený za predsedu predstavenstva Industrie. V roku 1908 družstvo postavilo továreň na pozemku získanom od mesta. Sortiment výrobkov bol pomerne široký - zatváracie nože, mäsiarske, do domácnosti i nožnice, vrátane nožníc na strihanie oviec.

Tento článok je súčasťou trojdielneho cyklu o histórii nožov a nožiarskej výroby na Slovensku:
1. diel - Nože a nožiarska výroba na Slovensku - pohľad do histórie
http://hliva.blog.sme.sk/c/345248/Noze-a-noziarska-vyroba-na-Slovensku-pohlad-do-historie.html
2. diel - Slovenské nože v prvej svetovej vojne
3. diel - Nože zo Štósa
http://hliva.blog.sme.sk/c/349442/Noze-zo-Stosa.html

Webová stránka autora článku -- http://www.noze.hliva.sk

Zdroj: spomienky pamätníkov - obyvateľov Štósa, internet, publikácia Jan Šach/Petr Moudrý: "Chladné zbraně v habsburské monarchii"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Prečo sa Česi rozhodli vyhodiť vlastnú krajinu do povetria

Voliči Mariana Kotlebu a Miloša Zemana sa hnevajú na 21. storočie.


Už ste čítali?