Slovenské nože v prvej svetovej vojne

Autor: Roman Hliva | 26.1.2014 o 9:52 | (upravené 13.5.2018 o 11:55) Karma článku: 10,36 | Prečítané:  5161x

Ako ten čas rýchlo uteká. Tento rok uplynie okrúhlych sto rokov od vypuknutia jedného z najtragickejších konfliktov v dejinách ľudstva, prvej svetovej vojny.

Zákopové vedenie vojny v tomto konflikte prinieslo renesanciu použitia noža v armáde. Naši dedovia, pradedovia, ktorí bojovali v Taliansku pri rieke Piava či na ruskom fronte, opisovali blízky boj muža proti mužovi v zákopoch takto: "Veliteľ dal povel k útoku. Pod smrtiacou paľbou pušiek, guľometov, mínometov sme prekonali územie nikoho a skočili do úzkeho nepriateľského zákopu. Strelné zbrane sme už nestačili nabiť a tak sa protivník musel zneškodniť pažbou pušky, nasadeným bodákom, nožom či skrátenou dôstojníckou šabľou. Bol to vždy neľútostný boj." Nôž sa stal blízkym priateľom každého vojaka, používal ho prakticky stále, v boji, pri otváraní konzervy, čistení fajky či budovaní zákopu.

Nože, ktoré boli súčasťou výzbroje Rakúsko - Uhorskej armády, sa vyrábali v obci Štós, kde nožiarsky cech vznikol už v roku 1721. Ako som uviedol vo svojom predchádzajúcom článku "Nože a nožiarska výroba na Slovensku - pohľad do histórie" v obci sídlili tri významné nožiarske firmy - Wlaszlovits, Komporday, Schreiber a synovia. Predstavme si tieto firmy trocha bližšie.

wlaslovits.jpg

Wlaszlovits. N začiatku 19. storočia v Štóse pôsobilo veľa rodinných nožiarskych dielní. V roku 1803 v kráľovskom meste Smolník [neďaleko Štósa] založil obchodnú firmu podnikateľ poľského pôvodu Jozef Wlaszlovits, obchodoval s varechami [preto ho ľudia volali "vareškár"] a i s nožmi. J.Wlaszlovits využil nožiarsku zručnosť a tradíciu v Štóse a v roku 1827 tam založil továreň, kde sa vyrábali hlavne nože a šable.

Firma bola úspešná, čoskoro sa stala najväčším výrobcom nožov a iných chladných zbraní v Uhorsku. Významnú časť produkcie v čase Rakúsko-Uhorska i Československa tvorili armádne zakázky [výroba šablí, bodákov, tesákov, nožov, prípadne iných chladných zbraní i komponentov do strelných zbraní]. Firma tiež produkovala nože so značením Solingen pre nemeckého veľkoobchodníka. Kontrolu kvality týchto nožov zabezpečoval nemecký zamestnanec veľkoobchodnej firmy, ktorý býval v Štóse. Už pred druhou svetovou vojnou sa vybudovala v rámci modernizácie výroby elektráreň, vďaka čomu bola elektrifikovaná i obec Štós. Rodina Wlaszlovits sa podieľala aj na rozvoji kultúrneho života v Štóse, Gustáv Wlaszlovits tu založil v roku 1925 dychový orchester, ktorý je dodnes stále činný.

V roku 1945 bola na firmu Wlaszlovits uvalená národná správa a bola zaradená do národného podniku Sandrik, ktorého súčasťou zostala i po znárodnení v roku 1948. Po roku 1950 bola výroba v starých továrenských objektoch ukončená a presťahovaná do nových výrobných priestorov závodu Sandrik Štós postavených v roku 1951.

Komporday.JPG

Komporday. Druhú nožiarsku fabriku v Štóse založil v roku 1862 Róbert Komporday, bývalý vedúci nožiarsky majster vo firme Wlaszlovits. Jeho potomkovia Hugo Komporday, Hugo Komporday junior, Thekla a Magda Kompordayové vlastnili firmu až do 1940-tych rokov, tesne po skončení druhej svetovej vojny firma zanikla. Fabrika sa nachádzala vo východnej časti obce, kde bol postavený úplne nový závod Sandrik Štós v roku 1951.


Róbert Komporday stál i pri zrode kúpeľov v Štóse v roku 1881.

Synovia Štefana Schreibera. Továrničku, ktorá zamestnávala asi 20 ľudí, založil v roku 1882 Štefan Schreiber. Vyrábali sa tu vreckové, kuchynské a zabíjačkové nože i obuvnícke náradie všetkého druhu. Pre pohon strojov bola vybudovaná vodná nádrž - tajch, ktorá zabezpečovala dostatok vody pre vodné koleso. To zase poháňalo cez plochý remeň stroje a brúsky vo fabrike. Neskôr vodné koleso nahradil jedno piestový plynový motor. V roku 1891 sa firma stala obeťou sprenevery pracovníka pošty a zbankrotovala.  Za pomoci troch synov Ferdinanda, Štefana Jozefa a Gustáva Štefan Schreiber firmu opätovne založil a tentokrát ju nazval "Synovia Štefana Schreibera", dúfajúc v spoločný nový štart. V roku 1919 v dôsledku pracovného úrazu tragicky zahynul najstarší syn Ferdinand. Počas druhej svetovej vojny továrnička výrobu zastavila.

Po druhej svetovej vojne firemné stroje prešli do majetku štátu, takmer všetky boli demontované a na základe zmluvy medzi ČSR a Izraelom prevezené do Izraela. Vtedajšia ČSR bola jedným z prvých štátov, ktorý Izrael po jeho vzniku v roku 1948 uznal a dodával mu vojenskú a i inú technológiu. Iba jeden stroj zostal v krajine, drevoobrábací, ktorý neskôr využila firma Sandrik.

Potomkovia zakladateľa firmy Štefana Schreibera žijú v Štóse dodnes, žiaľ výrobe nožov sa nevenujú. V roku 2006 bola na výstave nožov v Košiciach udelená vnukovi, Alexandrovi Schreiberovi, cena pre niekdajšiu firmu Schreiber a synovia za rozvoj nožiarstva v obci Štós. Pán A. Schreiber sa pri tejto príležitosti neubránil dojatiu a slzám.

Útočný nôž vz.1917. Nôž, ktorý bol súčasťou výzbroje Rakúsko - Uhorskej armády a ktorý, ako som už spomenul, sa vyrábal v Štóse, je v odborných publikáciach označený ako "Útočný nôž rakúsky vzor 1917" a je špecifikovaný takto: "Čepeľ jednosečná priama, so stredovým hrotom a falošným ostrím. Rukoväť drevená, črienková, upevnená troma železnými nitmi. Priama železná záštita. Pošva železná, na vnútornej strane pútko pre závesník." Útočný nôž vz.1917 bol zaradený i do výzbroje Čs. armády - až do roku 1939.

m17.jpg

Schéma útočného noža vz.1917. Zaujímavé je, že tento nôž vyrábaný viedeňskými firmami - napr. Wiener Waffenfabrik - má o poznanie menšiu železnú záštitu ako ten zo štóskej produkcie.

vlaslovitz.jpg
Útočný nôž vz.1917 vyrobený v Štóse.

wlaszlovits2.jpg
Značenia firiem Komporday a Wlaszlovits na útočnom noži vz. 1917.

sa.jpg
Šabľa vz.1904/1924 z produkcie firmy Wlaszlovits


Šabľa prerobená na útočný nôž

Šabľa vz.1904/1924. Dôstojníci Rakúsko - Uhorskej armády si niekedy nechali svoju šabľu prerobiť, pre potreby blízkeho boja v zákope, na útočný nôž. Vo výzbroji c.k.armády bola šabľa vz.1904, ktorá oproti svojej predchodkyni jazdeckej šabli vz.1869 má menšiu hmotnosť. Šable vyrábala v Štóse i firma Wlaszlovits. Po rozpade monarchie táto šabľa bola zaradená do výzbroje viacerých armád nástupníckych štátov, i do armády ČSR, ako šabľa vz.1924.


Výcvik šermu bodákom v Rakúsko - Uhorskej armáde v období prvej svetovej

Dôstojníci c.k.armády [praváci] v bojových potýčkach držali súčasne v pravej, silnejšej ruke pištoľ a v ľavej, slabšej skrátenú šabľu [útočný nôž]. Po vystrieľaní munície strelnej zbrane pokračovali v boji, v zákope, šabľou/nožom, výhodou strelnej zbrane bolo, že nepriateľ sa mohol zasiahnuť na dlhú vzdialenosť, výhodou chladnej, že nezlyhala a nepotrebovala muníciu. Výcvik boja zblízka v c.k.armáde prebiehal vo forme šermu šabľou či bodákom.


Záražec/nicker


Záražec/nicker visiaci na stene vojenského baráka

Záražec aka nicker. Krátka lovecká dýka, poľovníkmi nazývaná "záražec" sa vyrábala i v Štóse, kde väčšinové obyvateľstvo  v období prvej svetovej vojny tvorili Nemci, preto jej miestni hovorili, po nemecky, "nicker". Dýkou sa bodlo do miechy [medzi šijové stavce] poranenej/chorej srnčej alebo kamzičej zveri tak, aby čo najmenej trpela. Dnes už legislatíva prikazuje dostrelnú ranu, a nie záraz, z dôvodu bezpečnosti poľovníka. Táto dýka je pôvodom z alpských, po nemecky hovoriacich krajín, kde bola súčasťou koženého poľovníckeho oblečenia a nosila sa v osobitnom, úzkom vrecku nohavíc. Rukoväť vyčnievala z vrecka tak, aby bola okamžite poruke. Podobne ako nožiarska, i poľovnícka kultúra na Slovensku bola prevzatá práve z alpskej tradície. Záražec sa vyskytuje i v slovenskej literatúre, v epickej skladbe P.O.Hviezdoslava "Hájnikova žena". Práve záražcom bodne hlavná hrdinka Hanka Čajková chlípneho násilnika Artuša Villániho.

Túto dýku bežne používali i príslušníci nemeckej a rakúsko - uhorskej armády, nebola oficiálnou súčasťou armádnej výzbroje, vojaci si tento populárny nôž priniesli z domu. Pri zákopových šarvátkach bola zasunutá v onuci alebo sáre čižmy na ľavom lýtku.

bodak.jpg

Industria. Nožiarske družstvo Industria sídliace v Slovenskej Ľupči počas prvej svetovej vojny vyrábalo bodáky pre Rakúsko - Uhorskú armádu. Toto družstvo založilo osem miestnych nožiarskych majstrov v roku 1900. Hlavný podiel na jeho založení mal nesmierne podnikavý nožiar Ján Piaček, ktorý bol zvolený za predsedu predstavenstva Industrie. V roku 1908 družstvo postavilo továreň na pozemku získanom od mesta. Sortiment výrobkov bol pomerne široký - zatváracie nože, mäsiarske, do domácnosti i nožnice, vrátane nožníc na strihanie oviec.

Tento článok je súčasťou trojdielneho cyklu o histórii nožov a nožiarskej výroby na Slovensku:
1. diel - Nože a nožiarska výroba na Slovensku - pohľad do histórie
http://hliva.blog.sme.sk/c/345248/Noze-a-noziarska-vyroba-na-Slovensku-pohlad-do-historie.html
2. diel - Slovenské nože v prvej svetovej vojne
3. diel - Nože zo Štósa
http://hliva.blog.sme.sk/c/349442/Noze-zo-Stosa.html

Webová stránka autora článku -- http://www.noze.hliva.sk

Zdroj: spomienky pamätníkov - obyvateľov Štósa, internet, publikácia Jan Šach/Petr Moudrý: "Chladné zbraně v habsburské monarchii"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Štát plánuje otvoriť trh s online hazardom. Vyhovovalo by to najmä Pente, tvrdia aktivisti

Nový zákon podľa stávkarov pomôže proti nelegálnemu hazardu.

DOBRE RÁNO

Dobré ráno: Súd mu vymeral 12 rokov, chce sa stať primátorom

Ako sa u nás robí komunálna politika.


Už ste čítali?