Majchra, vidiecky súboj a kreolský šerm

Autor: Roman Hliva | 28.12.2015 o 18:49 | (upravené 23.11.2016 o 15:59) Karma článku: 3,51 | Prečítané:  320x

Slovo majchra je odvodené od poľského "majcher" čo v slangovom označení znamená nôž. Majchra je dnes už zabudnutý výraz používaný v krajinách Rakúsko - Uhorska [v Poľsku a i na Slovensku] okolo roku 1900.

Majchra
Doslova bodnutie, bol útočný spôsob použitia krátkeho noža alebo dýky rozšírený v európskych mestách a prístavoch medzi pouličnými bitkármi, anarchistami alebo námorníkmi. V Rakúsko - Uhorsku najmä vo Viedni a v Terste, medzi viedenskou "galérkou" a terstkou "muleria". V reči viedenskej "galérky" sa pre majchru tiež používal výraz "nusch" alebo "knusch" [pôvod je v českom slove nůž]. V prístave ležiacom na pobreží Jadranského mora Terst, ktoré bolo štvrtým najväčším mestom a "oknom do sveta" Rakúsko - Uhorska a v ktorom prevládalo talianske obyvateľstvo hovoriace terstkým dialektom, sa majchre zase hovorilo "cortelada".

Poľský dôstojník kapitán Harski vo svojej príručke sebaobrany z roku 1929 uvádza: "V našej krajine [Poľsku] sa nôž málo využíva na sebaobranu, skôr na útok ako majchra. Nôž je rozšírený ako prostriedok útoku i v ostatných európskych krajinách, predovšetkým v južnej Európe." Slovenský učiteľ sebaobrany a odborník na ruské sambo Vojtech Levský o majchre/finke vo svojich knihách píše: "Pouličný bitkár môže použiť s nožom/dýkou rôzne ľsti - prehadzuje si napr. nôž z ruky do ruky. Robí to preto, aby sme nevystihli, ktorou rukou zasadí úder...Môže naznačiť pichnutie zhora [do krku], a bodne do brucha alebo opačne...V takomto prípade ak je poruke piesok, prach...hodíme ho útočníkovi do očí. Ak máme čiapku/kabát môžeme mu ich vo vhodnom prípade hodiť do tváre."

Praktické tipy a triky ako použiť majchru v konfliktnej situácii
Sú určené predovšetkým pre bežných, netrénovaných občanov, ktorí nemajú možnosť alebo čas navštevovať lekcie bojových umení.

- nôž je útočná, ofenzívna zbraň, jeho efektívne využitie v konfliktnej situácii spočíva v zásade "najlepšou obranou je útok". Ak sa napr. násilník chystá nás napadnúť, predbehneme ho v jeho úmysle a pohrozíme mu nožom. V deväť z desiatich prípadoch bude zaskočený [nepočíta s tým, že môžeme byť ozbrojení] a na pár sekúnd zaváha. To využijeme na únik do bezpečia. Ak siaha po svojej zbrani, zaútočíme! Podstatou nie je bojovať a zraniť protivníka, ale vytvoriť si priestor na únik.

- keď prechádzame po ulici [po zotmení] odporúčam nôž držať v ruke skrytý pod sakom [alebo iným druhom odevu] prehodeným ležérne cez predlaktie. Takto "maskovaný" nôž  je pripravený k okamžitému použitiu hroziť alebo zasiahnuť agresora. Sako môže poslúžiť i na našu obranu pred bodnutím.

- nožom hrozíme/útočíme, naopak na obranu použijeme odev obtočený okolo predlaktia, čím vytvoríme improvizovaný štít na krytie. Ak sa nachádzame v miestnosti [bare, reštaurácii atď.] brániť sa dá i pomocou stoličky.

- nôž vždy uchopíme tak, aby ostrie čepele smerovalo hore a hrot bol zdvihnutý vyššie ako rukoväť. To sťaží prípadný protivníkov pokus nás chytiť za ruku a odzbrojiť.

- protivníka zasahujeme úderom kovového konca rukoväte alebo neostrej hrany čepele do tváre. Najvhodnejší moment pre úder je pohyb jeho ruky, keď siahne po svojej zbrani. Namiesto úderu sa môže protivník oslepiť hodením [neozbrojenou rukou] hrsti zeme/piesku do očí.

- bodnúť protivníka je riskantné, môže to viesť k vážnemu poraneniu a následne trestnému stíhaniu. Naša reakcia musí byť vždy primeraná akcii násilníka. Ak sa bodu nedá vyhnúť, zasahujeme predovšetkým stehenný a sedací sval, kde sa nenachádzajú životne dôležité orgány.  Rez býva väčšinou neškodný, neprenikne cez vrstvu odevu [hlavne v zimnom období].

- ženám odporúčam použiť stiletto ihlicu. Kedysi sa dekoratívne ihlice, asi 20 cm dlhé vyrábané z pružnej, ale pevnej ocele, používali na uchytenie klobúka na hlave [na vlasoch alebo parochni]. I dnes sa nachádzajú v povinnej ženskej výbave. Vzhľadom pripomínajú stiletto nôž úzkej čepele, preto sa im niekedy hovorí stiletto ihlica alebo ženské stiletto.

- ako ženské stiletto je možné použiť i dlhý, tenký podpätok na dámskych lodičkách, známy ako stiletto podpätok.

- ovládanie noža [v konfliktnej situácii] je iracionálne, intuitívne. Logické riešenia sú často nesprávne. Intuícia nožiara sa nedá naučiť, prichádza sama poznaním noža. Urobme zo svojho noža každodenného spoločníka a priateľa. Jedno staré talianske príslovie hovorí: "nôž nám povie sám ako s ním zaobchádzať".

- na Slovensku nosenie noža nie je vo všeobecnosti právnymi predpismi obmedzené. Trestný zákon nôž, ale i skrutkovač, britvu, otvárač na listy, šidlo, stoličku, pero, pilník atď. chápe ako každodennú vec, zbraňou sa stávajú až v momente, keď sa použijú v konfliktnej situácii. Zbraňou [v zmysle trestného zákona] sa rozumie každá vec, ktorá robí útok proti telu dôraznejším. Občan môže dostať v zmysle priestupkového zákona pokutu, ak napr. príslušníci polície vyhodnotia, že nosenie noža je nebezpečné pre okolie. Takisto nôž je zakázané priniesť napr. na rôzne športové a spoločenské podujatia alebo i do lietadla v príručnej batožine.

Vidiecky súboj
V európskych krajinách, najmä v oblasti Stredomoria, bol nôž úzko spätý s vidiekom a vidieckym spôsobom života. Používal sa pri pestovaní a zbere poľnohospodárskych plodín, chove zvierat, domácich prácach, príprave jedál, stravovaní, čistení fajky alebo osobnej hygiene.

Na vidieku sa susedské či rodinné spory, dlhy z kariet alebo urážky často riešili súbojom na nože. Vidiecky súboj, v taliančine "duello rusticano", nebol útočná majchra, mal svoj kódex a bol pod dohľadom sekundantov, ktorí kontrolovali férový a vopred dohodnutý priebeh. Vo filme "Je treba zabiť Sekala", ktorý skvele zobrazuje život na moravskej dedine v roku 1943 i vtedajšie nožiarske zvyklosti, môžeme vidieť nočný duel medzi Juro Baranom a Sekalom. Vidiecky súboj dnes už je len história, spomienka na tradície predkov.

Naši dedovia, pradedovia šikovne ovládali nôž/dýku. Počas prvej svetovej vojny, v roku 1917, vznikli v Taliansku dobrovoľnícke jednotky zložené z Čechov a Slovákov. Česko - slovenské légie bojovali proti Rakúsko - Uhorskej armáde [a i proti svojim krajanom] najmä v bitke na rieke Piava a pri Doss Alto. Legionári mali vo výzbroji "pugnale" [útočný nôž]. Blízky boj legionárov vyučovali inštruktori jednotky Arditi. Tak sa nazývala [odvodené od talianskeho slova "ardire", v preklade odvaha] útočná/špeciálna jednotka talianskej armády, ktorej taktickou úlohou bolo prelomiť nepriateľské obranné línie na zabezpečenie širšieho postupu pechoty. S návratom legionárov domov sa, po skončení prvej svetovej vojny, dostal nôž pugnale aj na naše územie. Ich bohatá zbierka sa nachádza vo vojenskom múzeu v Prahe. Na jar roku 1919, v bitke na nože pri komárňanskom moste proti vojakom armády Maďarskej republiky rád, bol pugnale [podľa dobového svedectva] použitý legionármi v bojovej akcii.

Vidiecky súboj sa končil podľa dohody ľahkým [prvou krvou] alebo vážnym poranením jedného z duelantov, ktorý už nemohol pokračovať v boji [poslednou krvou]. Symbolický význam mala rezná rana na tvári, ktorej účelom bolo potupiť protivníka, napr. soka v láske. Aby zostala trvalá jazva, čepeľ sa pred súbojom natierala mydlom. Mať zjazvenú tvár v Taliansku znamenalo veľkú hanbu. Dnes jazvu ľahko odstráni plastický chirurg, ale v tých časoch to bola trvalá pamiatka pripomínajúca moment poníženia. Naopak v iných európskych krajinách, napr. v Nemecku, jazva na tvári sa považovala za znak mužnosti a odvahy. Tradíciou nemeckých univerzít bol šermiarsky zápas "mensur" [vyskytuje sa i dnes]. Čepeľ chladnej zbrane "mensurschläger" častokrát spôsobila šermiarovi hlbokú sečnú ranu na hlave s jazvou "schmiss" ako dôsledok.

Výrazy používané na vidieku pri chove zvierat sa odzrkadlili i v názve techník, napr. francúzsky štýl Savate [pôvodný, nie dnešný športový kickbox] používal "coup du lapin" [králičí úder] - úder malíkovou hranou ruky do väzov, "coup de vache" [kravský úder] - kop do holene či "musette" [vak na krmivo pre kone] - úder dlaňou do tváre.

Súbojová scéna z talianskeho filmu z roku 1971 "Er più - Storia d'amore e di coltello". Jednu z hlavných postáv stvárnil spevák Adriano Celentano.

Kreolský šerm
Na juhoamerických pampách, kde žili a pracovali ako pastieri dobytka gaučovia, sa vidiecky súboj nazýval "esgrima criolla" [kreolský šerm]. Gaučovia si obľúbili ako pracovný nástroj i súbojovú zbraň dlhý nôž facon. Pri súbojoch používali aj iné nástroje - jazdecký bič, laso, bolas, kopiju a pončo [odev]. Gaučo Juan Moreira sa stal jednou z najznámejších osobností argentínskej histórie. Práve túto legendárnu postavu stvárnil argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges v poviedke "La noche de los dones".

Borgesa fascinovala tajomnosť a magická podstata nožov. Svoju mladosť prežil v štvrti rodného mesta Buenos Aires - Palermo. Táto štvrť bola v 1920-tych rokoch známa kaviarňami, kabaretmi, nočným životom a tancom tango. Borges vyhľadával spoločnosť miestnych "cuchilleros" [nožiarov], ktorí zručne ovládali nôž a nikdy ho neváhali použiť v súboji v súlade s kódexom cti tej doby. Cuchillero častokrát slúžil skorumpovanému politikovi ako bodyguard. Jeho pán mu na oplátku za jeho služby zaručil beztrestnosť v prípade, že svojho protivníka v súboji zranil alebo usmrtil. Nožiari reprezentovali pre Borgesa autentický kreolský nativizmus, ktorý sa snažil spoznať a absorbovať. Kreoli "criollos" boli potomkovia prvých španielskych obyvateľov argentínskych pámp.

V jednom rozhovore z roku 1966 pre literárny časopis "The Paris Review" J.L.Borges spomenul starého nožiara, ktorý mal veľký rešpekt medzi mladšími a fyzicky silnejšími pouličnými bitkármi štvrti Palermo: "Pamätám si staršieho muža, ktorého som stretával, keď som žil na predmestí Buenos Aires. Zvykol nosiť krátku dýku pod ľavou pazuchou, tak aby ju bol bleskovo schopný tasiť. Jedno zo slangových mien pre nôž je "el fierro", avšak nemá žiadny špeciálny význam. Iné meno, na ktoré sa dnes už zabudlo, čo je škoda, bolo "el vaivén" v zmysle záblesk noža, rýchly záblesk". Tasenie noža, záblesk čepele. To je Borgesovo "el vaivén" nôž, inak povedané "majcher"...

Ja osobne, a myslím aj väčšina z nás, sa snažíme riešiť konfliktné situácie s úsmevom a diplomaciou. Žiaľ môže sa stať, že stretneme zle naladeného, arogantného bitkára. Úplne stačí dať mu pár faciek, v Taliansku sa tomuto spôsobu riešenie konfliktu hovorí "calci e schiaffi" [kopy a facky]. Ak však máme dočinenia s fyzicky zdatnejším, možno o 15-20 kg ťažším agresorom, môžeme použiť majchru čiže pohroziť nožom, ktorý nepomer síl vyrovná [v zmysle platnej legislatívy].

Tento článok je súčasťou trojdielneho cyklu o umení ovládania noža:
1. diel - Majchra, vidiecky súboj a kreolský šerm
2. diel - Lekcia ovládania noža
http://hliva.blog.sme.sk/c/423363/lekcia-ovladania-noza.html
3. diel - Obloha a zázrak
http://hliva.blog.sme.sk/c/436148/obloha-a-zazrak.html

Webová stránka autora článku -- http://www.noze.hliva.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?